Články od Kristíny

okrem stĺpčeka v časopise RUN s názvom Triatlonový svet Kristíny Lapinovej publikuje Kristína aj články na bežeckom portáli www.binrun.sk

Všetky články sa nachádzajú popod a sú priebežne dopĺňané..

---------------------------------------------------------------------------------------------------------


Dnes na tému „Ako zabehnúť prvý maratón“.

Ľudia sa ma stále vypytujú ako trénovať aby zvládli prebehnúť trať dlhú 42,195metrov, teda maratón. Odborníci Vám povedia, že treba trénovať dlhé trate, postupne zvyšovať vzdialenosti a minimálne raz prebehnúť celú dĺžku maratónu tréningovo. Ja si však myslím, že keď dáte do toho srdce a hlavne odvahu, isto to prežijete aj pri kratšom tréningu. Samozrejme hovorím o prebehnutí trate niekde okolo 4 hodín u tých čo dlhé roky športujú aktívne a vedia súvisle bežať  5-10km bez toho aby sa im ku koncu podlamovali kolená.  Ak radi beháte pri kolektívnych športoch, sem tam aj behávate, ale nechce sa Vám bežať nad hodinu ani keby Vám hrala do uší najobľúbenejšia hudba alebo keby Ste si mohli potom dopriať gigantickú pizzu, hovorím práve o Vás. Ja som po asfalte ako basketbalistka prebehla maximálne 5km aj to samozrejme strašne na trénera šomrajúc. Behať mi nikdy nevadilo, ale spoluhráčky to neznášali a ja nerada trhám partiuJ Môj prvý maratón (s Ironmanmi som ich zabehla cca17, takže preto si trúfam radiť na túto tému) som „prebehla miestami kráčajúc“ za 3:47 v 19tich rokoch. Na otázku môjho priateľa: „Nejdeme na maratón?“ Som odpovedala moje tradičné: „Poďme! A koľko je to vlastne kilometrov?“ Že to bol nezabudnuteľný zážitok isto už pri čítaní tohto úvodu nikto nepochybuje. Na štart liptovského maratónu sme v jedno pekné slnečné jesenné ráno prišli autobusom. Na námestí sme sa poobzerali a so smiechom zhodnotili staršie ročníky, ktoré postávajúc diskutovali, prípadne sedeli a nám sa zdalo, že už im v rukách chýba len štrikovanie. Apropo, štrikované svetre a tesilové nohavice boli k videniu aj ako športový úbor. My sme predsa bežci a niekde sme videli, že bežci sa rozklusávajú a rozcvičujú, takže v tomto duchu sme už pred pretekom nabehali dobrých 5km. Už pred štartom sa nám zdalo veľmi teplé jesenné počasie a preto sme absolútne nechápali prečo majú všetci čiapky alebo čelenky a rukavice. Nám predsa stačia slnečné okuliare, hocijaké ale hlavne ľahké tenisky (tie otlaky si dodnes pamätám) a jediné elasťáky čo boli v skrini, za ktoré som zožala búrlivé ovácie keď som sa v nich neskôr zjavila v šatni basketbalistiek (že nosia baskeťáci XL veci na XS telách Ste si iste všimli). Na štarte som sa postavila do predu (v duchu „veď som tu najrýchlejšia“) a ženy sa ma ihneď spýtali: „Moja a Ty máš koľko rokov?“ „19“odpovedám a panie že: „Aaaaach“ a pokračujú: „A koľkože si bežala najviac na asfalte?“ a ja že: „5 kilometrov“ , na čo ženy dali: „Aaaaaaaaaach“. Výstrel pre mňa znamenal, že treba vybehnúť čo najrýchlejšie, hlavne obehnúť všetkých tých dedkov v tesilákoch s krívajúcou bežeckou technikou. Odrážam som sa ako laň, zrazu vidím Tatralandiu a vravím si „jéj Tatralandia“, zapadá slnko a zrazu zisťujem, že je mi zima. Neskutočne závidím všetkým čiapku, okuliare nemám kam odložiť a z hlavy mi padajú. Tenisky tlačia a bežecký laní krok sa mení na medvedí. Konečne po strašnom stupáku (viete že je tam len mierny kopček?) sme na hrádzi Liptovskej Mary a mne treba na wc veľmi nástojčivo. Nevadí, že na hrádzi je len stará maringotka a už je za ňou „obsadené“. Otáčam sa  a na 25-tom kilometri začínam rozmýšľať „kde je tá vyje.... Tatralandia!!“. V tom sa spoza mňa ozýva šuchot krívajúcej bežeckej techniky a množstvo tesilákov ide cezo mňa.. Cieľ som dosiahla v bolestnom delíriu, aj keď s úsmevom na tvári lebo „sme predsa na námestí a vidia ma ľudia“. Nejakou záhadou to vydalo na tretie miesto medzi ženami ale netešila som sa veľmi, lebo som sa potrebovala čo najrýchlejšie dostať domov, aby som si mohla tajne lízať rany (laby). Rúčkovanie po zábradlí do schodov a´la Messner na lane a životný dobeh na posledný autobus si iste viete predstaviť.  Dnes už viem, že každý ďalší maratón bolí, ale stále menej. Trénovať je potrebné aspoň 10-12km vzdialenosti. Pretekať v otestovaných teniskách s tvrdšou podrážkou a určite aspoň o pol čísla väčších.  Bežec sa spotí na úvod, ale potom si už telo nevie vyrábať teplo, lebo nemá energiu takže teplejšie veci plus energetický gél je výhodou. Čím Ste väčší a ťažší tým viac odporúčam bežať cez päty a s menšími krokmi. Kým neprebehnete súvisle tréningovo aspoň 20km po tvrdom povrchu, pripravte sa na to, že bolesť kĺbov Vás donúti ku koncu maratónu kráčať. Kto má nadváhu, musí začať s pomýšľaním nad maratónom opatrnejšie. Najprv skúste schudnúť napr. plávaním, dlhým bicyklovaním a pod. a až potom zaťažujte svoje kĺby. Určite je vhodné bežať jedným tempom (ktoré Ste natrénovali), prípadne ho zvyšovať a nie sa rozbehnúť ako „kamikaze“.

Dúfam, že som Vás neodradila od prebehnutia maratónskej trate. Na záver poviem/napíšem to najdôležitejšie. Prebehnúť maratón by mal každý človek, čo chce prežiť zážitok a teda skutočne žiť. Len pri takejto útrape si vyskúšate duševný boj samého so sebou a keď vyhráte (čo určite vyhráte, lebo keď Ste sa už na to dali TAK SA NEVZDÁTE) budete mať zo seba taký dobrý pocit ako ešte nikdy pred tým. Držím Vám palce a užite si svoj prvý maratón. Každý ďalší už bolí menej a časom je aj z maratónu nuda, čím určite nechcem povedať, že raz dám ultramaratónJ (zase nemusím mať v živote úplne všetko, aj keď „nikdy nehovor nikdy“).

Športu zdar, Kristína.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Skončila sa zimná triatlonová sezóna 2014. O jej priebehu na slovenskej aj svetovej scéne Vás informujeme v nasledujúcich riadkoch.


Uplynulý víkend sa konal v Českej Republike Jesenícky zimný triatlon Praděd. Organizátori na ňom vyhlásili spoločné Majstrovstvá SR a ČR. Klasický zimný triatlon je menej známa športová disciplína, v ktorej sa súťaží v troch za sebou nadväzujúcich disciplínach, v  behu, horskej cyklistike a na záver v bežeckom lyžovaní voľnou technikou. Dištancie sú v rozmedzí 6-9km pre beh, 8-16km horský bicykel a 8-12km bežky. V Jeseníkoch sa konal zimný triatlon na netradičnej  dĺžke tratí aj v netradičnom poradí. Išlo o 8,5km cyklistiky, 8km bežeckého lyžovania a 5km behu na záver. Komu by sa zdalo, že bolo podujatie menej náročné, dodáme že záverečný beh k vysielaču Praděd mal len 5km ale dokonale preveril sily a kondíciu pretekárov.  Naši reprezentanti si počínali výborne a mohli sme sa tešiť s celkového víťazstva Tomáša Jurkoviča, ktorý potvrdil svoju formu z Majstrovstiev sveta a stal sa majstrom Slovenska už po štvrtý krát v rade. S celkovým prvenstvom bol Tomáš spokojný, nakoľko predbehol veľa kvalitných Slovenských a Českých pretekárov. O prvenstvo sa bojovalo do posledných metrov a až záverečná bežecká trať vyniesla Tomáša Jurkoviča na prvé miesto. V hodnotení Majstrovstiev Slovenska bol na druhom mieste Peter Mosný a tretiu priečku obsadil Matúš Jurečka.

V ženách si dobre počínala naša jediná pretekárka Ľubomíra Kalinová, ktorá v silnej českej konkurencii obsadila celkové tretie miesto za víťaznou Erbenovou a právom si odniesla titul Majsterky SR v zimnom triatlone pre rok 2014.

Majstrovstvá Slovenska v Českej Republike boli kvôli zlým podmienkam druhé a zároveň posledné kolo zimného triatlonu pre rok 2014. Prvé kolo sa už tradične konalo v rakúskom St. Jacobse.  St.Jacobs ponúka krásne večerné podujatie zimného triatlonu za umelého osvetlenia a do slovenského pohára bolo zaradené už štvrtým rokom. Nás teší, že aj v Rakúsku nenašiel Tomáš Jurkovič premožiteľa a už po niekoľký krát tam obhájil prvenstvo.  Prvenstvo mu teda patrí aj v hodnotení Slovenského pohára, ktoré malo tento rok pri nedostatku snehovej pokrývky len dve kolá a paradoxne ani jedno na Slovensku.


Vrcholné podujatie v zimnom triatlone 2014 bol Svetový šampionát v talianskom Cogne. Náš reprezentačný team mal početné zastúpenie a k najhodnotnejším výkonom patrí bronz Michala Lamiho v kategórii do 23 rokov. Peter Mosný (bývalý Majster sveta v rovnakej kategórii ako Lami) sa zaskvel  medzi seniormi deviatym miestom, no v elitných kategóriách opäť dominovali Jurkovič a Kalinová, ktorí obsadili zhodne ôsmu priečku. Tomáš Jurkovič sa v prvej desiatke objavuje na Majstrovstvách sveta a Majstrovstvách Európy stabilne už posledných 5 rokov. Svoje účinkovanie na Majstrovstvách sveta obnovila Ľubomíra Kalinová po dlhšej prestávke, v ktorej reprezentovala SR v biatlone. V pretekoch svetového pohára sa predierala medzi slovenskú špičku a bežecky nezaostávala ani za Kuzminovou. Zranenie ruky na cyklistickom tréningu žiaľ ukončilo jej biatlonové nádeje a musela sa začať opäť venovať športom z jej športových začiatkov, behu, triatlonu, horskej cyklistike a zimnému triatlonu, v ktorom má aj titul Majsterky sveta v kategórii do 23rokov. Je smutné, že trénovať na slovenských cestách znamená byť v ohrození života a smola sa nevyhýba ani vrcholovým športovcom. Pre Slovenskú reprezentáciu v zimnom triatlone je šťastie, že Ľubomíra sa len tak ľahko nevzdáva a môžeme od nej čakať ešte veľa kvalitných výsledkov. Kalinová nás reprezentuje aj v skialpinizme a rozhovor s ňou aj o jej bežeckej príprave prinesieme čitateľom Bin runu v blízkej dobe.  Gratulujeme našim reprezentantom k úspešnej aj keď trochu počtom pretekov chudobnejšej sezóne zimných triatlonov a tešíme sa na ich účinkovanie v letnom horskom triatlone (plávanie-horská cyklistika-beh), známom vo svete aj pod názvom Xterra.

 -------------------------------------------------------------------------------------------------

Dnes o „cyklovýletoch“.

Keď sme ešte boli mladí a nemali peniaze ale mali čas (teraz nemáme ani čas ani peniaze ale veríme v poslednú tretiu možnosť), každé leto sme si dopriali viacero cyklovýletov s kapsami. Začínali sme na horskom bicykli a postupne sme sa vypracovali ku kúpe nosiča na sedlovku a na cyklovýlet sa dostali aj cesťáky. Ak si správne pamätám prvý výlet sme absolvovali z Martina na Moravu a naspäť, v držiaku na fľašu som mala spišskú borovičku (pili sme ju až večer keď bola nanešťastie dobre vyhriata) a po jednom dni som nedokázala sedieť na sedle, keďže cyklokraťasy sme nepoznali (ani sedlo AdamoJ) takže som dala nižšie sedlovku a sedela som na karimatke, prilepenej páskou k sedlu.  Výletovať na bicykli sa nám zapáčilo a ja som sa počas rokov dozvedela viacero vychytáviek, ako napr.že gumených expandrov, tzv. pavúkov nie je nikdy dosť (držiak na kapsy naráža o koleso, plavky treba sušiť, do kapsí sa nikdy všetko nezmestí). Lepiaca páska je fajn ale prasknutý rýchloupinák s ňou neopravíte, resp.koleso pripevnené lepiacou páskou nedrží (dodnes nepochopím ako som mohla kamaráta na jazdu na takom biku presvedčiť.. že hodil tigra predpokladáte správne). Hríby čo vidíte z bicykla v lese nezbierajte ani keď sú to prvotriedne dubáky lebo do cieľa ich nikdy celé nedonesiete (Sninčania dodnes rozmýšľajú prečo sa dubáky váľajú po chodníkoch, keďže ani pavúk neudržal váhu hríbov a Tesco igelitku plášť horáku poľahky otvoril). Najlepšie je hľadať „bivak“ ešte za vidna, lebo sa Vám môže stať že až ráno zistíte, že spíte v ohrade s býkmi. Najviac sa nám osvedčilo, zvlášť za dažďa, prespať pod tribúnou futbalového štadiónu, ale aj tam Vás ráno nájdu ambiciózny futbalisti a ešte k tomu musíte preliezať zamknutú bránu. S orientáciou a mapami som nikdy problém nemala, pretože trpím typickou ženskou desorientáciou, no chvalabohu o nej viem a preto vždy nasledujem chlapov (a keď už oni nevedia kadiaľ, stačí ísť presne na opak môjho tvrdenia). Cyklozážitkov a z nich plynúcich rád by som mala veľmi veľa, radšej Vám stručne opíšem jeden konkrétny cyklovýlet, na ktorom sme ako vždy zažili za 8 dní to, čo iní za 8 týždňov a úplne iní za 8 mesiacov. Už chytiť vlak do Villachu bol náročný úvod ale nakoniec sa aj s naskakovaním na poslednú chvíľu všetko stihlo. Cieľ nebol úplne jasný, dohoda bola dôjsť cez Slovinsko k moru. Už na Rakúsko-Slovinských hraniciach sme zmokli ako hadi a to just v stúpaní, kde zosadnúť znamenalo šmyknúť sa v tretrách až pod kopec. Cez Slovinsko sme išli popri rieke Soča, čo bolo v rámci hygieny veľmi fajn a aj stanovať bolo kde. Dostali sme aj vynikajúci nápad poprosiť v horskej chate o postráženie bicyklov a šupnúť si len tak v teniskách najvyšší vrch Julských álp Triglav. Snehové úseky nevadili, na ferrate sa stačilo držať rukami, plátené vrecká na papuče (kto by mal v kapsách ruksak) nás ani veľmi nerezali do pliec, lebo vodu sme rýchlo vypili a jedna šušťáčka veľa neváži. Vrchol sme dobili a dokonca sme aj zišli naspäť k bicyklom. Kondíciu sme mali dobrú ale svalovicu na stehnách na druhý deň ešte lepšiu. Ešte že niekto dostal spásonosnú myšlienku využiť ponuku adrenalínových agentúr (búdky popri ceste) a už sme vyplávavali svalovku na hydrospeede (niečo ako boby, ležíte na bruchu a kopete nohami v plutvách) na Soči aj s brazílskym inštruktorom. Ešte ten deň sme spali pri mori, lebo sme si povedali, že MUSÍME (vlastne to už bolo na druhý deň, keďže bola 1hodina ráno). Zadarmo sme pobudli v chorvátskom kempe na istrijskom polostrove (ja vážne neviem kde presne to bolo). Plán bol jednoduchý, postaviť stan medzi karavánmi, kde budeme nenápadný. Hneď ráno nám na stan klopala Nemka a moje obavy z toho, že nás vykopnú z parcely, ktorú platia sa rozplynuli s jej otázkou, či si nedáme kávičku. Gigantický kemp mal aj bazén s výrivkami a rôznymi vodnými atrakciami, ktoré sme stihli využiť, kým nám „akože nerozumejúcim“ už rukami nohami plavčík vysvetlil, že je to služba platená. Polnočný príchod z cyklovýletu už bez káps a stanu sa nám opäť podaril, lebo MUSÍME dôjsť až na najjužnejší bod polostrova a naspäť. Presné najazdené kilometre si už nepamätám (myslím, že okolo 180km to bolo zo tri z ôsmich dní), ale policajta na motorke, ktorý nás eskortoval z diaľnice áno. Nieže by sme boli už úplne blbí ale bolo treba urýchliť presun kvôli tme. Čelovky boli na roztrhanie. Posledné čo ešte vypichnem, je naše „nakupovanie“ v záhonoch broskýň a rýchly únik pred trúbiacimi ochranármi cudzieho majetku. Ešte dnes si vybavujem pocit pichľavého trička, keď v ňom chvíľu v rámci úniku nesiete ako v zástere dve kilá broskýň. Podobný nákup nám vyšiel ešte raz a kamarát, mimochodom z ovocie-zeleninárskej rodiny (Ondrík nebonznem Ťa) nám predviedol, že je možné si pomýliť tekvicu s dyňou..Ach to bola super akcia, mohli sme sa zabiť, mohli sme skončiť na polícii..kiež by som bola zase mladá.. PS: syna na cyklovýlet s kamarátmi pustím ale asi ho budem radšej tajne z diaľky sledovať..len aby nakoniec nezachraňoval on mň:-)

----------------------------------------------------------------------------------------------

V shopping centre Európa sa odohral nevšedný bežecký pretek na bežiacich pásoch s názvom Na vrchol v Európe. Podujatie bolo druhým kolom z desiatich v sérii Marathon BB Tour 2014.

V sobotu 8.3.2014 sa v poobedných hodinách športovalo v priestoroch nákupného centra Európa. Pretek na bežiacich pásoch sa konal ako druhý ročník, no so zmenenými pravidlami. Kvôli zatraktívneniu a zrýchleniu pretekov pre oko diváka sa do súťaže nemohol zapojiť každý ale iba pretekár nominovaný organizátormi. V desiatich rozbehoch sa predstavili 60 pretekári, reprezentujúci 10 podujatí Marathon BB Tour 2014. V každom z rozbehov potom organizátor samotného podujatia predstavil divákom svoj pretek. Okrem už konaného Trojkráľového večerného behu (6.1.2014) to boli preteky/rozbehy: Beh Sliačskym chotárom (8.5.2014), BBB MTB VlkoHron cyklomaratón (10.5.2014), ADRIM Nemčiansky beh (24.5.2014), Banskobystrická bežecká 24hodinovka (12-13.6.2014), Lučatínska 11 (28.6.2014), BB O-cup orientačný beh (12.7.2014), Kros Kordíky Králiky (26.7.2014), Beh nočným Breznom (23.8.2014) a hlavný pretek série Banskobystrický maratón (6-7.9.2014). O tom, že organizátori nominovali kvalitných bežcov svedčil fakt, že v mužskej aj ženskej kategórii postúpili do finálnej šestky bežci aj bežkyne vo výkonoch, ktoré boli všetky lepšie ako výkony v predošlom roku víťazné. V mužoch aj ženách sa nijako netaktizovalo, už v rozbehoch sa behali maximálne výkony, lebo iba tie zabezpečili postup do finále. Po úvodnom 45 sekundovom rozbehu pásov na rýchlosť 10km/hod rozhodcovia zdvihli profil na 10% stúpanie a nasledujúce 4 minúty si každý pretekár už obsluhoval rýchlosť sám tak aby zabehol čo najviac metrov. Bežať vo vysokom tempe na bežiacom páse do kopca malo za následok viaceré nezvládnutia tempa, s ktorých väčšina skončila zoskočením a iba jedno katapultovaním bežca do reklamných bannerov. To sa obišlo bez následkov, no organizátori by možno mohli pouvažovať nad lyžiarskymi záchrannými sieťami do ďalších ročníkov. Na podujatí panovala veľmi príjemná atmosféra a bežci sa povzbudzovali aj navzájom. Záverečné finále prinieslo tvrdý boj a pretekári zväčša dokázali posunúť svoje maximum z rozbehu o ďalších 20-30 metrov. V ženách aj mužoch potvrdili Pavol Bukovác a Kristína Néč Lapinová dominanciu z rozbehov, pričom v ženách Katarína Labašová ešte držala v rozbehoch s Néč Lapinovou krok ale vo finále už nestačila na jej víťazných 990 metrov. Tretia skončila Lucia Steigrová s 950-timi odbehnutými metrami. Pavol Bukovác zvíťazil výkonom 1200metrov. Za ním druhý skončil Ondrej Doletina (1160m) a tretí Marián Dávidík (1150m). Kto by chcel vyskúšať ako chutí laktát, môže si Beh na vrchol Európy spraviť v každom lepšom fitnescentre kde majú bežiaci pás. Pozor však na zdravie, aby sa beh neskončil ako let. Organizátori Marathon BB Tour pozývajú srdečne všetkých bežcov na športové podujatia konané v srdci Európy. Viac na www.marathonbb.com

------------------------------------------------------------------------

Dnes o špeciálnej športovej výstroji na beh a triatlon z mojich skúseností. Snáď Vám to urýchly poznanie, lebo skúšať všetko na sebe nie len trvá ale niekedy je aj nepríjemné. Čo som zistila, prezradím v nasledujúcich riadkoch.

Tenisky: všetci vieme, že behať sa má v kvalitnej obuvy a treba ju meniť keď je „prešliapnutá“. Čo konkrétne Vám sedí ale objavíte až potom ako vtlačíte do tenisiek tisícky eur. Podľa mňa platí zásada, že ľahký bežec so skvelou bežeckou technikou môže bežať aj bosý, ale aby sme sa stali takým bežcom treba niekedy najprv behom schudnúť a zase len behom zlepšiť techniku. Čím Ste ťažší, tým viac sa vyvarujte mäkkým, penovým a hlavne tenkým podrážkam. Iba vyššia a tvrdšia podrážka Vám zachráni kĺby. Čím dlhšie trate, tým viac by Ste sa mali snažiť mať o číslo väčšie tenisky. Zlezené nechty na nohách nevyzerajú Bohvieako ale hlavne to bolí športovať bez nechtov na palcoch (prípadne prostredníkoch), kým dorastú nové. Veľmi odvetrané tenisky (sieťkové) sú fajn ale vydržia super krátko. Tvrdá špica, nie je „špica“ ak budete bežať aj dole kopcom.  Štuplové tenisky Vám po asfalte dlho štuplovými nezostanú. Ja mám doma v skrini tenisky o číslo väčšie s vložkou SIDAS na tréning, goretexové tenisky na beh do dažďa, odľahčené (nižšia podrážka) tenisky na pretek, o číslo väčšie tenisky (s vložkou SIDAS ale ľahkou) na maratóny, tenisky so štupľami do terénu odľahčené na pretek a nekonečné množstvo tenisiek na chodenie. Tenisky na chodenie sa stávajú tenisky prešliapnuté pretekárske. Čo je prešliapnuté zistím tak, že mám po preteku otlaky na bruškách prstov  a pod.


Bicykel:  Nie vždy platí že drahšie je lepšie ale keďže žijeme v dobe karbónovej, už vieme že ľahšie je lepšie, obzvlášť do kopca. Aj čím tvrdšie, tým lepšieJ čím chcem povedať, že nie je karbón ako karbón. Tu som ale asi až tak veľa neporadilaJ. Každopádne na vlastnej koži mám otestované, že jazdiť na časovkárskom špeciály je naozaj rýchlejšie ale nepohodlnejšie. Každá aj mini jamka na ceste Vás na časovke (koze) vyhrká takže trénovať iba na časovke si neviem predstaviť. Disk (platí aj pre aero prilbu) Vám veľmi pomôže psychicky aj keď Vám matematici vypočítajú, že len pri priemerke nad 40km/hod je Vám niečo platný. Pretekám lepšie, keď si poviem, „máš výbavu najlepšiu akú môžeš tak sa nevyhováraj a makaj“. Úplne najhlavnejšia zásada však je, že dôležitý je motor a nie karoséria, takže aj tak Vás ani S-works z biedy nevytrhneJ

Kompresné odevy: V poslednej dobe, je moderné mať všetko kompresné. Neviem ako Vám, ale mne už bolo aj z nadmernej kompresie na pretekoch zle. Mala som kompresné návleky na stehná plus kompresné podkolienky a zrejme aj začínajúcu chrípku. Na piatom kilometri ma chytila zimnica (bolo 40stupňov v tieni) a preteky som musela na desiatom kilometri vzdať. Od vtedy návleky na stehná používam len na regeneráciu. Myslím, že nie nadarmo boli kompresné veci na vrcholných podujatiach (majstrovstvá sveta a Európy) zakázané. Keď mám kompresný triatlonový dres, nedávam si ani kompresné podkolienky. Zvlášť na šprintoch (do 5km) ma chytajú z podkolienok kŕče do lýtok. Kompresné podkolienky sú ale u mňa základ regenerácie (aj pred pretekom) a maratón si bez nich neviem predstaviť. Hlavne na Ironmanských maratónoch mám pocit, že len vďaka kompresným podkolienkam mi držia pokope nohy.

Neoprén: tu veľmi rýchlo poradím, že najtenší a najmäkší neoprén, väčšinou na najdrahších top radách všetkých značiek sedí lepšie kvalitným plavcom. Ak Ste horší plavci, potrebujete hrubší neoprén (hlavne na zadku, stehnách a chrbte), ktorý Vás bude viac nadľahčovať. Budete potom akoby ležať na surfovacej doske a nemusíte vydávať energiu na to aby Ste ležali na vode. Tým však samozrejme nemyslím použitie surfovacích a potápacích neoprénov. Tie Vám viac uškodia ako pomôžu.

--------------------------------------------

Blíži sa sezóna duatlonov. Tento krát Vám priblížime bezhákové (non drafting) duatlony celosvetovej série známe pod názvom Powerman.  Otec Powermanov, Holanďan John Raadschild, priniesol myšlienku náročnejšieho duatlonu pod heslom: „Yes, you CAN!“

Klasický duatlon sa skladá z dvoch porcií behu a cyklistiky a je jarno-jesennou alternatívou väčšiny triatlonistov. Šprint duatlon je na tratiach 5km beh-20km bike-2,5km beh a ide hlavne v prvej disciplíne o šprint nakoľko kto sa nechytí dobrej cyklistickej skupiny, na úspech už nemá šancu. Rovnako klasický krátky duatlon 10km beh-40km bike-5km beh, je hlavne pre top bežcov, práve tak ako krátky olympijský triatlon je šport pre plavcov, ktorý vedia skvele behať. Powerman organizovaný na tratiach 15km beh-74km bike-7,5km beh je už viac o taktike a rozdelení síl. Cyklistika bez háku (bez draftingu) povoľuje jazdu minimálne 10metrov za iným pretekárom a obiehanie cyklistu v časovom limite a 2metre vzdialený od jeho boku. Keďže jazdí každý sám za seba, dobrý cyklista vie dohnať aj prípadné nedostatky z behu.

22.9.2013 začal svetový pohár Powermanom na slnečnej Floride. Kto by mal záujem pretekať v tomto kraji musí mať na zreteli, že na slnečnom Palm beach ubytovanie lacno nenájde.

27.10.2013 prinieslo druhé kolo v malajskom prímestí Kuala Lumpur menom Putrajaya  horúci Powerman, ktorý už tradične štartuje v ranných hodinách aby sa dalo slnko zniesť aj na druhom behu. Namiesto pocitu, že Ste v rozvojovom kraji Vás prekvapí 2000 značkových časovkárskych strojov s rovnako značkovo vyobliekanými z 99% domácimi pretekármi.

13.4.2014 začína svetová séria v Európe tradične Majstrovstvami Európy vo veternom a rovinatom Holandsku. Dážď sprevádza toto podujatie skoro každý rok, no má veľký záujem pretekárov a hlavne divákov. V malom mestečku Horst sa žije Powermanom už od predošlého večera, kedy je za tmy populárne doprovodné podujatie behu na 10km. Pre mladšie kategórie má organizátor aj trať klasického hákového šprint duatlonu.

27.4.2014 je tento rok zaradený nový pretek Powermanu v hlavnom meste Dánska, Kodani.

4.5.2014 Powerman Luxemburgsko prináša rovinatý pretek, rovnako tento rok na nových tratiach mesta Diekirch.

11.5.2014 už tretím rokom organizuje Powerman Anglický Sherborn.

18.5.2014 je Powerman v Nemeckom Falkensteine, tiež menšom mestečku plnom mačacích hláv. Trať je zvlnená na behu, so štartom na atletickom ovále. Cyklistika začína v každom z dvoch kôl extrémnym stúpaním za ktorým ale nasleduje dlhá jazda po plošine a z toho dôvodu väčšina profi pretekárov používa disk.

 15.6. 2014 v sérii nový Powerman Zeitz a druhé podujatie na území Nemecka

3.8.2014 je roky poriadaný Powerman v Belgicku. Úplná rovina je obľúbená vyznávačmi rýchlosti a hlavne cyklistického disku.  Podujatie je memoriálom najznámejšieho belgického duatlonistu Benny Vansteelanta, ktorý tragicky zahynul pri tréningu pod kolesami auta. Tento 30 ročný pretekár mal za sebou viaceré víťazstvá na Majstrovstvách Európy aj sveta.

24.8.2014 Powerman v Rakúskom Weyeri je najkopcovitejšou cyklistickou traťou série. Odmenou za nekonečné stúpania a náročné zjaźdy je pre pretekárov krásna scenéria rakúskych Álp.

7.9.2014 sa koná záverečné, najviac bodované a najprestížnejšie podujatie v pohári, Powerman v Švajčiarskom Zofingene. Už 14 rokov je pretek Majstrovstvami sveta v dlhom duatlone a tento rok oslavuje neuveriteľné 25 výročie. Trate sú špeciálne pre toto podujatie navýšené na 15km beh-150km bike-30km beh. Pretekárov nešetrí ani profil, pretože sú ťažké kopce nie len na behu ale aj v 4roch stúpaniach v každom z 3 kôl.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Dnes na tému „Spomienky na Zofingen alebo do tretice snáď najlepšie“

Zvýšený záujem pretekárov o seriál dlhých duatlonov - Powermanov a hlavne o najťažšie a najdlhšie podujatie Majstrovstvá sveta v Zofingene, ma donútil zamyslieť sa nad mojím doterajším účinkovaním na tomto závode. Dúfam, že moje pocity z MS 2011 a 2012 Vás presvedčia o tom, že Powerman na tratiach 15km beh-150km bike-30km beh (a všetko nechutne do kopca) je to pravé orechové pre každého duatlonistu.

V švajčiarskom Zofingene som absolvovala svoj vrchol sezóny 2011.. na vrchole síl som však zjavne nebola:-) Cesta, strava, stanové ubytovanie..všetko prebehlo v poriadku. Na štart ráno o 8-mej som nastúpila v dobrej nálade a presvedčení, že do 9-teho miesta celkovo by to mohlo ísť. Organizátori ma predstavili v TOP TEN práve na 9-tom mieste, no po štarte som začala mať pocit, že miestna trať je presne proti mne. Beh do vrchu mi nikdy nešiel, tiahle stúpania 2,5km hneď po štarte ma skoro zabilo. Strmý zbeh nebol o nič lepší. Už od štartu som nestíhala s prvou 6-člennou skupinkou, ktorá bežala neskutočne, keďže čas na prvú päťku som mala 18:30.. Na biku sa začal môj najväčší problém a síce zjavné sympatie, ktoré ku mne pociťoval jeden rozhodca. Prvú žltú kartu a penaltu 5min mi doprial hneď v prvom stúpaní (3x50km) a darmo som mu vysvetľovala, že asi do brutálneho kopca (prehadzovala som práve na najľahší možný) nehákujem. Potom sme tvorili skupinku 3 dievčatá a pekne sme sa striedali, keď znovu ten istý rozhodca pískol na mňa penaltu 5min druhý krát. Úžasné bolo, že to bolo na mieste, kde organizátori umiestnili kolíky aby bolo vidieť koľko presne je 10m. Rozhodcovi nevadilo, že som vzdialenosť spĺňala. Po prvom kole som si teda postála v penalty boxe celých 10min (nesedieť, nejesť, necikať, nič.. :-) a ďalšie 2kolá som jazdila radšej 30m od ostatných aby mi bolo dopriate pretek vôbec dokončiť. Muži štartovali hodinu po nás, rovnako krátky duatlon, šťastných skupiniek sa teda preháňalo okolo mňa dosť.. Beh už bol len boj o to aby som nevzdala. Začalo liať a stúpanie 5km bolo nad moju psychiku, nasledoval cross country po blate a tráve a 5km po štrku a klzkom asfalte zbeh. Dobojovala som nakoniec na 21-vom mieste celkovo. Zo 70 nie až také zlé (k Ironmanskej špičke mám predsa len ešte ďalej), z 13elitných dievčat som bola 11-ta, no obehlo ma aj 10 age group, čo ma už vôbec netešilo:-( V cieli som pokecala s organizátorom, ktorý mi povedal, že aj Erika Csomor po prvom Zofingenskom duatlone povedala, že už nikdy viac (príliš ťažké na konci sezóny) no potom prišla ešte 7-krát vyhrať:-) V roku 2011 som teda z 90-tich bodovaných ukončila svoje pôsobenie v Powermanovom pohári na 18-tom mieste. Za spomenutie z MS ešte stojí, že organizátori pripravili krásny otvárací ceremoniál. Hlavné mesto aj Tatry nám trafili, slovenskú vlajku od slovinskej už nerozoznali:-)


Aj na Majstrovstvá sveta Powermanu v Zofingene 2012 som odchádzala s malou dušičkou..od Slovakmana som sa mesiac borila so záhadnou chrípkou, ktorú sprevádzal dráždivý kašeľ. Generálka na MS dva týždne pred MS na Powermane v Rakúsku dopadla fatálne a ja som musela kvôli chorobe vzdať. Chvalabohu sa v živote kvôli neúspechu len tak ľahko nezrútim a preto som vyrazila na MS aj keď som mohla len týždeň rozbicyklovať a rozbehať moje uležané telo. Počasie bolo katastrofické, 4 dni pred pretekom nepretržite lialo a ochladilo sa na 11stupňov. V deň preteku bolo aspoň sucho tak som mohla obuť moje nové 8cm kolesá od Equinoxu. Po opatrnom behu na 10km som sa vrhla na kopcovitých 150km na bicykli, kde ma pozitívne prekvapila valivosť nových kolies, v zjazdoch ma dokonca nedobiehali ani pretekárky s diskom. V troch cyklistických kolách boli 3stúpania, 5km, 5km a 3km a ešte prvé kolo sa zdalo, že napriek tomu že mi kopce nejdú to bude môj deň D. Sily mi však po chorobe rýchlo ubúdali a v poslednom kole ma prepadol aj hlaďák nakoľko občerstvovačka bola len jedna a v chladnom počasí sa energia rýchlo míňala. Na záverečnom 30km behu som zmobilizovala všetky sily a dokázala obehnúť jednu pretekárku. V cieli som mala dobrý pocit a aj organizátori mi gratulovali, že tento rok to bolo lepšie. Ja som im poďakovala so slovami že to bolo síce lepšie, no stále nie dobré:-) Čas som si zlepšila o 13min a v celkovom poradí som skončila medzi ženami o 8priečok vyššie. Progres tejto sezóny som teda obhájila, no ukázala sa pravda o tom, že takto ťažký a dlhý pretek na záver sezóny by chcel úplne inú prípravu ako moje pretekársky vyťažené letné obdobie. Víťazka Ewa Nistrom so Švédska išla len 3 preteky Powermanu za sezónu, z čoho ME a MS vyhrala a Nemecko vzdala. Najväčšia favoritka Dánska Swendsen doplatila na to, že vyhrala 5pretekov v seriáli no neušetrila sily na MS. V konečnom rebríčku Svetového pohára v Powermane som splnila svoje tohtoročné predsavzatie a nakoniec som ešte o priečku poskočila a skončila na 7mom mieste.

Nezostáva mi nič iné len veriť, že v nastávajúcej sezóne 2014 mi ani dážď ani nič iné neprekazí vôľu vylepšiť doterajšie výsledky. Kde je vôľa, je aj cesta a do tretice by malo byť predsalen všetko najlepšie. Dúfam, že tento rok už nás bude na MS v Powermane Slovákov viac a že sa výsledkami nestratímeJ

K.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Kalendár dlhých triatlonov a Czechman český pohár v dlhom triatlone, prináša aj v roku 2014 množstvo zaujímavých pretekov. Generálny partner Ford Vás prevezie peknými závodmi na vysokej úrovni. Na domácej scéne máme iba majstrovské preteky v dlhom a  strednom triatlone, kdežto v Českej republike je už roky obľúbený pohár Czechman Tour, ktorý zahŕňa 2 Ironmany, 2 polovičné Ironmany a 2 dlhé bezhákové duatlony. O každom z nich sa dočítate v nasledujúcej reportáži:


10.5.  KRUŠNOMAN, dlhý duatlon v meste Klíny na severozápade Čiech je situovaný do Krušných hôr aby si pretekári prežili v kopcovitom teréne naozaj „krušné chvíle“. Na počiatočnom 5km behu si každý pretekár užije beh po zjazdovke a to hneď dva krát, pretože sa bežia kolá dve. Výhodou je, že si pretekár môže rozdeliť sily a v druhom kole už vie do čoho ide. Ak aj úvodný beh v šťastí prežije je len na začiatku tortúry, nakoľko ho čaká ešte 80km kopcovitá cyklistika. Následný 15km beh je rozdelený na 3kolá a opäť vedie každé jedno hore zjazdovkou.


7.6.  CZECHMAN je obľúbený polovičný Ironman, ktorý sa už jedenástym rokom bude konať v Pardubiciach. Limit je stanovený na 500 pretekárov a pre tento rok sú miesta už vypredané. Polovičný Ironman je na klasických tratiach 1,9km plávanie-90km bike-21km beh. Plávanie na štrkovisku Hrádek je vo veľmi čistej a priehľadnej vode. Medzi triatlonmi je jedno plavecké kolo skôr výnimkou, no trať je veľmi dobre vyznačená. Na bicykli vládne v troch kolách rovinatá pohoda okorenená mačacími hlavami, ktoré preveria Vaše uchytenie fliaš a pod. Záverečný beh kombinuje asfalt s krátkym výbehom a trávnatými prebehmi. Trať vedie zväčša popod stromy, čo prináša v prvých horúcich dňoch veľkú úľavu v podobe behu po tieni.


21.6.  MORAVIAMAN v meste Otrokovice je závod dlhého triatlonu-Ironmanu a medzi Českými Ironmanmi má najdlhšiu tradíciu. Trate 3,8km plávanie-180km cyklistika-42km beh sú pre najväčších borcov a každý rok sa ich stretne na jazere v Otrokoviciach viac ako 200 v individuálnej kategórii. Množstvo rybárov hovorí o metrových sumcoch v tomto prírodnom kúpalisku, no po plávaní musia byť ešte dlho vystrašené a skryté na dne. Cyklistika vedie po rovine a dopĺňa ju len jeden krátky kopec a jedno tiahle stúpanie. Väčším nepriateľom je vietor, ktorého je na Moraviamane vždy požehnane. Beh vedie uzavretou cestou tam a naspäť čo sa môže zdať monotónne, ale občerstvovačky každých 2,5km sú plné milých dobrovoľníkov, ktorý Vám budú pomáhať aby Ste si beh užili bez väčšieho trápenia.


 2.8.  SLOVAKMAN 226  je slovenský majstrovský pretek zaradený do Českého pohára a posledné dva roky sa dokonca strieda s Moraviamanom a majstrovstvá sú spoločné pre Slovákov aj Čechov. Slovakman je poriadaný v Piešťanoch, kam sa pred štyrmi rokmi presťahoval z Nitry. Jediný slovenský Ironman každoročne priláka 150 individualistov a viac ako 50 štafiet odhodlaných zvládnuť najťažší a najdlhší triatlon. Prvý augustový víkend prináša často tropické počasie a o slnko nie je niky na Slovakmane núdza. Cyklistika je úplne rovinatá a beh vedie popri Váhu, v ktorom sa aj pláva.


23.8.  PILMAN, ktorý hostí Žďár nad Sázavou prináša polovičný Ironman. 1,9km sa pláva na Pilskej nádrži, čo je obľúbená dovolenková destinácia. 90km kopcovitej cyklistiky dopĺňa záverečných 21km po spevnených lesných cestách a asfalte. Pre rok 2014 je Pilman majstrovský pretek na tratiach polovičného Ironamnu a ako každý rok aj tento očakávajú organizátori veľkú účasť.


13.9.  KLASIK DUATLON, záverečné podujatie Czehman Tour sa koná v mestečku Příbram a prináša bezhákový dlhý duatlon. Na tratiach dlhých 5km-70km-15km sa beh aj cyklistika točí na rovine s miernym zvlnením. Tento duatlon je konaný v čase príjemného doznievania leta a nástupe babieho leta, takže a príjemné slnečné lúče pretekári určite neprídu.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Dnes Vám v mojom článočku s podnázvom „nekonečné mudrovanie“ napíšem spoveď najmladšieho triatlonistu na svete a jeho pocity z prvého triatlonového sústredenia vo Dvoroch Nad Žitavou.


„Minulý piatok ma moji pošahaní rodičia zobrali na 7dňové sústredenie do Dvorov Nad Žitavou aby mi ukázali množstvo detí a dospelých nakazených nemocou zvanou triatlon. Išli sme radšej o deň skôr aby sme sa ubytovali a moji otroci (rodičia) mi stihli poskladať postieľku a pripraviť všetko na príchod ostatných. Pred týždňom som oslávil 3 mesiace takže som sa nebál štvorfázových tréningov, skôr som si ešte pridával a potajme som na izbe dvíhal hlavičku a koníčkoval. Už som natrénoval aj polohu voľného (štýlu) pádu a ležiac na bruchu viem zdvihnúť naraz nohy aj ruky a plávať vzduchom. Keďže už viem plávať vo vzduchu, rozhodol som sa, že plávanie v bazéne zatiaľ prenechám ostatným. Mám tu celkom 27 kamarátov triatlonistov, takže sa nenudím. Na internáte sú aj stredoškolský študenti, ktorý sa učia za kuchárov a čašníkov, ale zdá sa mi, že možno aj za kominárov, lebo neustále dymia pred vrátnicou. Mladší triatlonisti bicyklujú na horských bicykloch a ide im to veľmi pekne, niekedy najazdia aj 30km, mňa ešte ale mamina s nimi nepustila. Nechápem prečo keď na mojom bicykli (kočíku) mám dve pomocné kolečká a môj „rikšiak“ /od slova rikša/ ocko ma v pohode potlačí solídnym tempom aj bez toho aby som na neho použil bičík. Beží so mnou ale len tempo 4:25 na kilometer, takže ho musím ešte dotrénovať. Celkovo sa mi zdá, že rodičia potrebujú doplnkový tréning k štyrom fázam (plávanie 6.00-7.30, beh 9.30-10.30, cyklistika 13.00-16.00, plávanie 18.00-19.30), preto ich ešte individuálne trénujem posilňovaním mojou váhou, morálnovôľovým tréningom pri prebaľovaní a kŕmení ako aj hodinovým kúpaním a skráteným spánkom. Špeciálne pre maminu som si pripravil budíček na kojenie o 4.30-5.00 aby už zbytočne nespala pred plávaním o šiestej (keď ide ráno plávať tatino tak to nerobím, lebo on mi sľúbil, že mi za odmenu pustí rozprávky na dvd prehrávači). Rodičia sa striedajú v tréningoch so mnou a oddychujú potom na tréningoch triatlonových. Dosť tu fúka vietor ale pršalo len raz, aj to som bol v kočíku v suchu, na rozdiel od 16tich ambícióznych cesťákarov, ktorí neskutočne zmokli už na siedmom kilometri a pokračovali do 50tich iba najväčší tvrďáci, medzi ktorými bol aj môj ocko (možno sa mu zdala jazda v daždi príjemnejšia ako prebaľovať ma). Dážď v ten deň zastihol aj 5člennú skupinku mladých triatlonistov do 15 rokov na horských bicykloch, ktorých sprevádzal náš bežecký tréner Marek Vojník. Náš tréner plávania Peter Mandzák mal viac rozumu a radšej si zabehal s dvoma plavco-duatlonistami, ktorým rodičia ešte nekúpili bicykle a ku mne do kočíka sa nezmestili. Za dňom dažďa sa k nám prikradla fronta studeného vzduchu ale ani to nevadilo malým vyliahnutým žabkám aby neposkakovali po chodníkoch a cestách. Príroda je tu posunutá ako vždy o minimálne mesiac a všetko kvitne do rôznych farieb, ktoré ja zatiaľ nepoznám ale pekne voňajú. Prvý deň sme behali a bicyklovali v kraťasoch, no teraz sa radšej obliekame do teplejších vecí. Okrem tréningov tu máme aj bohatý kultúrny program, väčšinou chodíme na večernú stravu (tuhú aj tekutú) do penziónu Žitava. V piatok chystáme rozlúčkovú párty v pizzerii a na bowlingu vo vedľajšej dedine Bešeňov. Okolité prostredie spoznávame aj vďaka triatlonistovi z Dvorov-ujovi Bernáthovi, ktorý sprevádza cyklistov na obedných tréningoch, za čo mu veľmi ďakujeme. Aj milým tetám na vrátnici a všetkým, ktorí nám umožnili tu trénovať chcem v mene všetkých a hlavne organizátorky, maminy Kristíny pekne poďakovať. Obedujeme v školskej jedálni, kde nám varia študenti, ktorým sa celkom darí, až na polievky, chutiace akoby im vždy padol do hrnca vecheť. Ešte šťastie, že ja jem iba mliečko a volám sa Niko Néčko..je to tu fasa, o rok prídeme zasaJ

-------------------------------------------------------------------------------------------------

V Banskej Bystrici sa nenájde nikto, kto by nepoznal našu najvšeobecnejšiu a najúspešnejšiu reprezentantku Ľubomíru Kalinovú. Nájdete ju na všetkých športoviskách a v dnešnej dobe nedostatku financií pre vrcholových športovcov Vás prekvapí jej láska k športu a pozitívna energia zo sebaobetovania, ktoré prináša tréning na vrcholovej úrovni. S Ľubou Kalinovou sme sa porozprávali o jej poslednej sezóne, plánoch do budúcna a hlavne o behu.


Ľubomíra Kalinová, rodená Bystričanka a vyštudovaná trénerka aj učiteľka telesnej výchovy, sa venuje športu od detstva a svetovú úroveň dosahuje vo viacerých disciplínach. Za všetky spomeňme najmä:

Bežecké lyžovanie: viacnásobná majsterka SR v dorasteneckých aj seniorských kategóriách, reprezentantka SR od r.1999, najlepšie umiestnenia na Majstrovstvách sveta: 14.miesto Juniorky, 7.miesto do 23 rokov

MTB cyklistika: Viacnásobná víťazka Slovenského pohára, Českého pohára, viacnásobná víťazka MTB maratónov na Slovensku, v Čechách, Rakúsku, Španielsku, Turecku.. Reprezentantka SR od roku 2001, najlepšie umiestnenia na Majtrovstvách Sveta: 1.miesto Salzkammergut 2005, splnený B limit na OH

Zimný triatlon: viacnásobná majsterka SR v dorasteneckých aj seniorských kategóriách, reprezentantka SR od r.2004, najlepšie umiestnenia na Majstrovstvách sveta: 2x 1.miesto do 23 rokov, 8.miesto elitná kategória žien 2014 

Biatlon: Od roku 2007 reprezentantka v biatlone, účastníčka ZOH 2010 Vancouver, 3.miesto na Majstrovstvách sveta v šprinte aj v štafetách na letnom biatlone

Skialpinizmus: Od r.2013 reprezentantka v skialpinizne: vo februári 2014 absolvovala MS vo FR Pelvouux, naj výsledok: šprint 15. Miesto


BIN run: Ľuba v posledných rokoch ovplyvnených zranením a ukončením biatlonovej kariéry si sa popri reprezentácii v skialpinizme vrátila k triatlonu. Ako vnímaš tvoj návrat?

ĽK: Som rada, že sa mi so zranenou rukou podarilo nájsť uplatnenie v skialpinizme a v zimnom triatlone najmä kvôli tomu, že som znovu objavila lásku k behu. V oboch disciplínach je veľmi podstatný bežecký tréning a ja som sa tak mohla uplatniť aj na rôznych behoch a absolvovať aj mnohé behy do vrchu. Na biatlon ešte niekedy pomyslím, no nič neľutujem. Ruku pomaly rozhýbavam a už zarezávam aj na horskom bicykli.


BIN run: Behať do vrchu Ťa teda baví. Ako je to s cestnými behmi? Plánuješ raz napr. maratón?

ĽK: V súčasnosti je mi viac bližší pohyb v horskom teréne, no nemám nič ani proti cestným behom. Zatiaľ uprednostním horské behy, no raz by som chcela vyskúšať aj dlhý triatlon a maratón. Polovičný maratón som už bežala a nebol to pre mňa nijaký problém. Reprezentačné povinnosti mi zatiaľ veľké zmeny v bežeckej príprave nedovoľujú.


BIN run: Čo by si poradila ľuďom, ktorí chcú začať behať?

ĽK: Aby na nič nečakali, obuli tenisky a išli na to. Všimla som si u viacerých vrcholových športovcov, že bežeckú prípravu neobľubujú. Podľa mňa je beh príjemné spestrenie. Beh by som odporúčala všetkým, čo chcú mať lepší pocit zo života.


BIN run: Trénuješ sama, či máš nejakého trénera, prípadne bežeckú skupinu? Máš aj špeciálny bežecký tréning?

ĽK: Spolupracovala som chvíľu s kondičným trénerom Marekom Vojníkom, no teraz mi najviac vyhovuje trénovať sama. Nebehám nijaké špeciálne veci na atletickej dráhe. Proste obujem tenisky a bežím.


BIN run: Na ktorých bežeckých podujatiach Ťa tento rok uvidíme?

ĽK: Okrem vrcholových podujatí Majstrovstvá sveta v cross triatlone (plávanie-mtb cyklistika-beh) v Nemecku a Majstrovstiev Európy na rovnakých tratiach na Sardínii plánujem 21.23.8 v Čechách ultimátny závod na 500km v štvorčlennom tíme, kde budeme okrem behu aj liezť, kajakovať, jazdiť na horáku aj na kolieskových korčuliach. Čisto bežecké závody pôjdem v okolí bydliska podľa toho ako sa bude vyvíjať sezóna. Určite nevynechám podujatia BB marathon tour, Nemčiansky beh, Beh sliačskym chotárom a pod. Chcela by som ísť aj zopár behov do vrchu v Tatrách, ktoré mi veľmi prirástli k srdcu.


(pozn.redakcie: Netvárte sa prekvapene keď stretnete Ľubu s vynáškou alebo v kuchyni horských chát v Nízkych a Vysokých Tatrách. Okrem reprezentácie v rôznych športoch totiž stíha aj toJ)

-------------------------------------------------------------------------------------------------------

V nedeľu 30.3.2014 si Bánovčania mohli vybrať medzi cyklistickým alebo bežeckým podujatím, alebo si mohli užiť oboje ako Ladislav Néč. Tradičné otvorenie cyklistickej sezóny v podaní Časovky na Jankov Vŕšok a Bánovská bežecká liga na tratiach 8,6km v Omastinej boli vynikajúci tréning pre triatlonistu a duatlonistu.

Ladislav Néč je športovec Bánovského okresu, ktorého stretnete na každom podujatí na okolí. Pripravuje sa totiž na dlhé triatlony Ironmany a preto nie len trénuje, ale aj preteká „do objemov“. Ako svoje najlepšie výsledky uplynulej sezóny uviedol 2.miesto na MSR v Ironmane v kategórii 35-40 rokov, 5.miesto na MSR v polovičnom Ironmane a 10.miesto na Banskobystrickom maratóne. Pre tento rok si vytýčil zlepšiť osobné časy na Ironmane aj polovičnom Ironmane a preto sa popri práci a rodine venuje tréningu koľko je len možné. 


Hneď po návrate z triatlonového sústredenia a z plného tréningu sa zaradil medzi 38 účastníkov Časovky na Jankov Vŕšok, kde svoj čas síce nezlepšil ale za najrýchlejšími cyklistami zaostal len menej ako 2minúty. Už tradične sa zúčastnil Lukáš Bátora, ktorý mal opäť na tomto nesúťažnom podujatí najrýchlejší čas. Nesúťažné podujatie vymysleli organizátori preto, aby neboli výsledky verejné a nenaháňali strach športovým nadšencom, ktorí chcú takto zhurta, časovkou do kopca len začať v nastávajúcej letnej sezóne bicyklovať. Dobrú náladu tento rok zvýšilo fantastické počasie, ktoré mohlo pritiahnuť aj väčšiu účasť. Dobrý pocit v cieli pri pivku v pohostinstve pod Jankovým Vŕškom v Uhrovci, určite prekoná všetky obavy na štarte. Štartuje sa v minútových intervaloch a pre účastníkov sú vždy nachystané diplomy s „tajným“ časom, ktorý si môžu porovnať na rovnakej trati na jeseň, kedy sa bude konať ukončenie cyklistickej sezóny.


Beh v Omastinej bol podľa Lacových slov v pohode stihnuteľný aj s vybicyklovaním a zastávkou doma na zmenu oblečenia a obed. Štart bol o 14.00 a na trať 8,6km sa postavilo 62 pretekárov  za stále slnečného počasia. Beh na kopcovitej trati prevažne po asfalte dokonale preveril sily bežcov. Hneď od začiatku sa utvorila 4-členná skupinka, v ktorej nechýbal víťaz posledného kola Tomáš Podpera. Tomáš nakoniec zvíťazil a podľa slov tretieho Laca Néča bežal vynikajúco. Laci nameral na hodinkách priemerné tempo 4:05 na kilometer pri slušnom prevýšení a s výsledkom bol spokojný. S úsmevom poznamenal, že sa bude rozbicyklovávať časovkou na Jankov Vŕšok pred každým podujatím Bánovskej bežeckej ligy. Ďalšie kolo je na programe 27.4 v Podlužanoch a sme zvedaví či Ladislav Néč svoje predsavzatie naplní..

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Nemusí byť zlatý pretek, čo sa blyští.

Dávno som Vás nepotrápila nejakým mojím veselým príbehom, takže si dnes zaspomínam na Poreč-ský medzinárodný triatlonový festival (a možno Vás aj týmto vystríham pred závodmi ktoré majú super názov ale názov je to jediné čo sa usporiadateľom podarilo).


Kto nič nerobí, nič nepokazí a ja by som v živote nehundrala na žiadne preteky, pretože organizovať ich je tak zložité (viem od množstva kamošov-organizátorov), že sa tomu už roky úzkostlivo vyhýbam. Prvý a zároveň posledný ročník Porečského medzinárodného triatlonu (pardón, triatlonového festivalu) bol ale taký zážitok, že smiať sme sa ňom začali až s odstupom času. Do tejto kaluže som namočila frajera aj troch úbohých kamarátov triatlonistov z klubu TAT Martin a plní očakávaní sme vyrazili v polovici septembra pred sto rokmi (asi 2008) do Poreču v Chorvátsku. Na internete som okrem iného vygooglila aj generálneho megaprezidenta podujatia Dinka Mitiča, ktorý super hovoril anglicky a mal okolo 19 rokov. Presun Danovým Citroenom prebehol aj v pätici s piatimi bicyklami celkom v kľude (aj keď Dano vždy jazdil formula štýl, akoby značky, napr. 40tka, znamenala spomaľ o 40). Prespali sme ani neviem ako a ani si nepamätám kde a zrazu tu bolo ráno, všade kopec stresu, ľudia pobehujúci s farebnými plaveckými čiapkami sem a tam. Že sa zúčastňujeme triatlonového festivalu, súčasťou ktorého je aj diaľkové plávanie, Ironman a dvojitý olympijský triatlon, sme vedeli. Moderátorovi sme nerozumeli ani slovo aj keď miestami zaznelo z reproduktorov hovorené slovo nápadne pripomínajúce angličtinu. My piati sme boli všetci prihlásení na dvojitý triatlon, samozrejme bezhákový. Rozhodli sme sa teda držať rovnakých farieb plaveckých čapíc. Napätie sa stupňovalo a teda aj mix čiapok. Štartové výstrely sa množili, športovci sa vrhali do vĺn a naša skupina kde už neboli rovnaké čiapky, ale iba podobné čiapky sa teda vrhla do vĺn tiež. Keďže som „vyhlásená plavkyňa“, aj na tomto podujatí som sa rýchlo odpútala od súperov smerom dozadu a po desiatich minútach som plávala úplne sama. Od myšlienok na žraloky a iné hávede ma odpútavala natiahnutá sieť bójok a pravidelný výskyt organizátorov-dobrovoľníkov na loďkách každých cca 200m. Plavecké časy som nikdy nemala úplne naštudované, ale priestorová orientácia mi dávala neľútostne znať, že aj po trištvrte hodine stále plávam smerom tam a nie naspäť. Rýchlo mi došlo, že zjavne plávam 5km dlhú trať určenú pre plavecký maratón. Sem tam ma dokonca oplával aj plavec s plutvami alebo šnorchlom, čo som považovala za fatamorgánu, ale v cieli sme sa dozvedeli, že aj plavecký maratón mal podkategórie, ako napr.plávanie s pomôckami a bez. Moja situácia začal vyzerať lepšie keď som oboplávala ostrovček a začala ma trať vytýčená sieťou smerovať naspäť. Že som nikde neminula sieť s bójkami ani odbočku na 3km trať som si bola istá, no aj tak som už vedela, že som „zablúdila vo vode“. Vravím si nevadí, hlavne sa neutopiť, vyjdem z vody, poriadne sa pohádam z organizátormi a vzdám preteky. Keďže som nikdy dovtedy nezaplávala takú dlhú trať kraulom (ani nijako inak) už som plávala aj prsia a priamo v akcii sebazáchrany som zistila aj fakt, že morská voda strašne odiera telo pod plavkami keď nie je toto telo zvyknuté alebo natreté vazelínou (alebo iným ochranným svinstvom). Hocijaký pohyb, plaveckým tielkom odretými rukami a trupom nebol možný, takže som už ozaj miestami plávala iba prsiarsky alebo znakový kop s rukami pripaženými. Výbeh z vody označený nafukovacou bránou sa približoval a keď som už neverila, moja plavecká tortúra sa skončila. Na moje obrovské prekvapenie ma diváci povzbudzovali a nesmiali sa ako som očakávala. Na ešte väčšie prekvapenie bolo depo plné bicyklov a vo mne skrsla myšlienka, že som síce plávala viac ale zjavne som aj štartovala skôr. Šliapla som do pedálov a očami som stále hľadala kamošov. Jančiho som našla pomerne skoro ako sa oprašoval po páde v jednej prašnej zátačke. Nešťastník sa vyváľal vo fungel novom drese. Kričím na neho už z diaľky: „Janči si v pohode? Si v druhom kole biku? Ja som plávala 5km namiesto 3km“ Odpovedal mi keď ma obiehal ako motorka, výkrikom: „aj ja som plával 5km!“ (na začiatku oznámenia samozrejme použil nadávku). Zrazu je predo mnou Rado (od Porečského triatlonu prezývaný Dado, nakoľko práve takéto meno mal na štartovke). Kým som stihla otvoriť ústa, už kričí „ja som plával 5km!!“ (obaja sme použili nadávku). Konečne prišla na rad občerstvovacia stanica, dokonale zakreslená v brožúrke, ktorú sme obdržali pri prezentácii a ja som z hrôzou prišla na to, že organizátori-dobrovoľníci ponúkajú nič iné, iba vodu v mini plastikový fľašiach bez štupľov. Občerstvenie teda vyzeralo ako malý hlt vody a vyliatie si zvyšku do tváre. No ale bolo jediné. Na 80km nič viac. Stupňov tisíc. Konečne beh. Po chodníčku vedľa mora, žiaden tieň..milión opaľujúcich sa dovolenkárov a prechádzajúcich sa po uzučkom chodníčku. Všetci pretekári sme kľučkovali okolo prekvapených ľudí s jediným cieľom nájsť občerstvovačku. Bola na piatom kilometri, teda na otočke..čistá voda. Do druhého kola, teda do posledných 10km som vstúpila s tým, že som sa rozbehla k prvému bufetu a s najprosebnejším výrazom aký dokážem, som poprosila pani o coca-colu so slovami, že keď dobehnem do cieľa, prídem zaplatiť. Konečne nejaký cukor ma nabudil natoľko, že som obehla Dana (tiež plával 5km a nadávok použil viac) a dobehla som na treťom mieste medzi ženami. Išla som sa priznať organizátorovi, že som asi štartovala skôr, ale že som plávala 5km. On však vyhlásil, že aj tak je to jedno. Že 5km plávali všetci, lebo nastal chaos a nevedeli pred ktorou skupinou plavcov otvoriť sieť a skrátiť trať na plánované 3km. 5km plávali žiaľ aj Ironmanisti. Bolo ich ten deň asi 50 a do cieľa sa na vode prebojovala sotva desiatka „železňákov“. Všetci sme sa smiali, nič iné nám nezostávalo. Cieľ aj vyhlásenie výsledkov bolo plné vysmiatych športovcov, ktorí boli radi, že prežili. O tom je tento šport, čím dlhšie bolí a čím viac sa naštvete počas pretekov, tým šťastnejší Ste v cieli. Ja som sa síce už na tomto predĺženom víkende v mori kvôli štípajúcim odreninám z plaviek neokúpala, ale parádny zážitok nám všetkým zostal navždy. Celou cestou domov sme si spievali: Doooobrooo došliiiii...džaaaaakujemeeeee...

--------------------------------------------------------------------------------------------------

Bezhákové triatlony a duatlony v Rakúsku

U našich rakúskych susedov je triatlon na vyššej úrovni, či už vďaka lepšej životnej úrovni alebo väčšej základni triatlonistov. Čitateľom bleskových informačných novín prinášame popis najznámejších bezhákových triatlonov a duatlonov v Rakúsku. 


27.5.2014 Extrem duathlon Murzzuschlag, na tratiach 10km beh, 100km cyklistika, 10km beh. Spolu s Powermanom vo Weyeri sa každý rok striedajú usporiadatelia Extrem duatlonu v hostení Majstrovstiev Rakúska v bezhákovom duatlone. Pre milovníkov rýchlych rovinatých  závodov je Murzzuschlag to pravé. Do minulého roku sa organizátori vyhýbali odovzdávaniu Prize Money, no tento rok je už výhra u mužov aj v ženách korunovaná sumou 150eur  za prvenstvo a preto očakávajú Murzzuschlagčania zvýšený záujem pretekárov v ročníku 2014. 

10.5.2014 Half Ironman Graz, klasický polovičný Ironman, 1,9km plávanie, 90km cyklistika, 21,1km beh. Jeden z najskorších triatlonov na okolí Vás privíta v malebnom prostredí kempingu jazera Rocksee v pohraničí so Slovinskom. Veľa Slovincov, Talianov aj Chorvátov navštevuje tento pretek práve pre jeho umiestnenie. Aj keď organizátori uvádzajú polovičný Ironman v Rocksee ako klasický, GPS hodinky Vám prezradia tajomstvo Vášho výborného bežeckého času. Rovinatá trať behu je totiž 2km kratšia.

17.5.2014 Half Ironman Wiennaman, klasický polovičný Ironman, 1,9km plávanie, 90km cyklistika, 21,1km beh. Na ostrove medzi Dunajom a mŕtvym ramenom Dunaja sa odohráva celé podujatie Wiennamanu. Už tradične veľmi navštevovaný závod je príjemnejší za dobrého počasia, nakoľko trate sú dosť technické, kľukaté s množstvom krátkych stúpaní a na úzkom chodníku. Kto navštívi toto podujatie, užije si veľkú divácku kulisu a bude ocenený príjemným posedením v plážových bufetoch v cieli.

31.5.2014 Half Ironman Linz, Majstrovstvá Rakúska v polovičnom Ironmane, 1,9km plávanie, 90km cyklistika, 21,1km beh. Veľmi kvalitne obsadené podujatie, kde si môžete porovnať sily s najlepšími triatlonistami Rakúska.

8.6.2014 Triathlon Studenberg, nové bezhákové podujatie triatlonu na tratiach 1,7km plávanie, 64km cyklistika, 14km beh. Organizátori tohto len 200km od Bratislavy vzdialeného triatlonu lákajú nadšencov okrem iného aj nízkym štartovným 80eur na osobu.

19-20.7.2014 Trumer Triathlon, triatlonový festival na rôznych tratiach triatlonu. Okrem bezhákového olympijského triatlonu 1,5km plávanie, 40km cyklistika, 10km beh aj polovičný Ironman na tratiach 1,9km plávanie, 88,5km cyklistika a 21km beh.

9.8.2014 WEM triathlon, v meste Litschau, 170km od Bratislavy, sa koná polovičný Ironman vyhovujúci lepším plavcom na tratiach 2,3km plávanie, 84km cyklistika a 21km beh. Organizátori majú veľmi dobré expo takže si nezabudnite naplniť pred týmto triatlonom peňaženky.

24.8.2014 Powerman Weyer, dlhý duatlon na tratiach 15km beh, 64km cyklistika a 7,5km beh. Kto prežije strašne kopcovitý a fyzicky náročný duatlon vo Weyeri, príde si na svoje v miestnom kúpalisku, kde majú pretekári vstup zdarma.

31.8.2014 TransVoralberg triathlon Bregenz, bezhákový triatlon na tratiach 1,2km plávanie, 102km cyklistika a 12km beh. Veľmi populárny závod, kde si za štartovné 150eur užijete dobrú organizáciu a super expo.

6.9.2014 Ironman a half Ironman Podersdorf, klasický Ironman (3,8-180-42,2km) a polovičný Ironman (1,9-90-21,1km). Najväčší a pre Slovákov najbližší triatlon na Neziderských jazerách Vás ohromí účasťou 900pretekárov. Štart spoločne s Ironmanom aj polironmanom je situovaný pred majákom, ktorý je znakom podujatia. Neváhajte a príďte sa aspoň pozrieť ako diváci. Veľa doprovodných akcií a super expo, z ktorého nikdy neodídete bez športových vychytáviek.


Trimotion séria na tratiach 1km plávanie, 100km cyklistika a 10km beh, do minulého roku známa ako Tristar prináša v Rakúsku dve podujatia:

31.5.2014 Saalsfelden

14.9.2014 Salzkammergut

-------------------------------------------------------------------------------------------------

Piatkový blog Kristíny Néč Lapinovej: Môj druhý ČSOB maratón.

Kamarát sa ma v cieli pýta: „Ty si nebola ČSOB maratón minulý rok, však? Si bola tehotná.“ A ja odpovedám: „Bola som aj minulý rok, aj tento rok. Medzi tým som stihla byť tehotná, vydať sa, aj porodiť.“

Na ČSOB maratón som tento rok musela urobiť pár zmien. Za prvé som si musela obliecť niečo iné, nakoľko bol teplotný rozdiel v porovnaní s minulým rokom asi 20 stupňov a za druhé som si musela premyslieť ako a kde nakojím, prebalím atď. Nové tenisky som stihla vyskúšať na dvoch tréningoch a z nejakého záhadného dôvodu som urobila zmenu a použila som len jedny vložky (stielky) do topánok. Najväčší strach mi naháňalo ako zvládnem dopĺňať energiu, keďže mi pri každej športovej činnosti dochádza veľmi rýchlo. Hotová som už po 40min tréningu a hlaďák (kŕče v bruchu) sa veľmi na maratón nehodia. Rozhodla som sa teda, že namiesto osvedčeného postupu: gél každých 30-40 minút, skúsim gélovať aspoň prvú hodinu po každých 20-tich minútach. O géloch High5 som si dopredu radšej overila, že neobsahujú nijaké „svinstvo“, ktoré sa Nikovi dostane do tela. Sobotnú vylaďovaciu fázu sme strávili jarným upratovaním na chalupe a pozabudli sme na stravu, takže okolo 17.00 som sa vyhladovala, nie vylaďovala atletickou abecedou a rozcvičkou, čo som pôvodne plánovala. Ešte že je poblíž pizzéria. V deň D, teda v nedeľu nebolo ráno nič podľa plánu. Mali sme odísť o 7.00, ale len o 7-mej som dokázala zobudiť nášho Nikuška. Dorazili sme niečo po deviatej ale keďže okolie Eurovea veľmi nepoznáme (už aj na cestu k nej sme sa museli pýtať kamaráta na telefóne), zamotali sme sa v garáži. Švagriná v úlohe opatrovateľky pre maratón, veľmi múdro navrhla, že už zaparkujme kde sme, lebo nestihneme štart. Laci bežal pre čísla a ja som prebalila atď. v úžasnom, super dusnom prostredí garáže na mínus druhom poschodí. Chvala Bohu ma doma osvietilo a zobrala som kojeneckú fľašu, keďže synak cítil moju nervozitu a protestoval s jedením. Odstriekala som mu mlieko pri umývadlách na babských záchodoch kde sa dvere otvárali hore dole a vonku stál nekonečný rad chlapov, ale lámať si hlavu s touto situáciou som nemala čas, takže som samu seba presvedčila, že toto je úplne normálne. (na tému mužské wc pred pretekmi by sa toho dalo napísať veľa, pre dnešok spomeniem len, že dav bol dvadsať minút pred štartom rozohnaný, nakoľko suterén zaplavovala voda po tom ako nestíhala kapacita pre splachovanie) Nikuško už z fľaše neváhal a všetko vypil, takže jemu už hlaďák počas maratónu nehrozil. S Lacim sme sa stratili práve kvôli spomínanému wc problému a keďže sme sa zle pochopili a čakali sme ho pri eskalátore (kočík sme vyniesli aj napriek zákazu, hľadať výťah by sme nestihli), svetlo sveta som uzrela 6 minút pred štartom. Konečne som našla brata a opustila kočík aby som sa rozhliadla, kde vlastne sú to tie koridory. Divákov všade natlačených. Nezostávalo mi nič iné len podniknúť prekážkový beh a vopchať sa úplne dopredu medzi keňských bežcov. Zopár slovenských tvárí som tam ale spoznala a upokojili ma informáciou, že nevideli nijaké snímače čipov pri prechode koridormi (na Ironmanoch totiž musia byť často čipy aktivované už pri vstupe do koridorov aby tam nevznikala anarchia typu „Štartuj z kade chceš“). Hodinky našli GPS signál v sekunde dvanástej takže spolu s výstrelom som si konečne vydýchla, že som všetko stihla. Už len zabehnúťJ. Tempo som si držala ako minulý rok cca 4:20-30 na kilometer, ale bolo ťažké sa nenechať strhnúť tempom polkárov. Na zákrute na 8mom kilometri som sa konečne uvidela s Lacim, ktorý dostal mierny šok z toho, že ma nesprávne hľadá vzadu, ale že som pred ním. V ten istý moment mi došlo, že mám bolesť v podošvách pri dopadoch. Moje schválne väčšie tenisky (aby mi nezliezli nechty, lebo mám divnú úzku a dlhú nohu) sa ukázali byť príliš väčšie a noha sa mi priveľmi posúvala. Vravím si, „no super, otlaky od 8meho kilometra, tak to môžem rovno zabaliť, to sa nedá tak dlho pretrpieť“.  Zrazu sa odzadu prehrmela skupina bežcov s balónmi pre tempo 3 hodinového maratónu. Nemala som pôvodne v úmysle bežať za 3hodky ale vravím si, „veď aj tak musím vzdať na polke tak aspoň so cťou, že som po materskej fit a polku dám za 1:30“. Uháňame si ulicami a z hrôzou pozerám na hodinky, že je to miestami aj pod 4 minúty na kilometer. Rozmýšľam nad tým, že sa mi beží v pohode, až na tie otlaky. Skúšam rôzne druhy „čaptania“ (menšie kroky, dopadať na päty, na bok chodidla, neodrážať sa atď.) Konečne koniec prvého kola. Opúšťam skupinu trojhodinových balónistov, závidím všetkým polkárom, čo idú do cieľa a z nejakého záhadného dôvodu stále bežím ďalej. Začínam sa obzerať po pretekároch, čo vzdávajú a už sa aj nadychujem z otázkou, či mi nepožičajú druhé vložky-stielky do tenisiek, no priveľmi sa hanbím (podobná záležitosť sa mi stala na Ironmane v Nice a tam som dobehla vďaka tomu, že mi známa- diváčka podala druhé vložky). Znovu zákruta na 8mom kilometri a Laci už len kúsok za mnou. Kričím mu, že mám strašné otlaky, že to nepôjde a on mi odpovedá, že aj on má otlaky. Rozmýšľam: „Hurá. Vzdáme spolu.“ Dobehnem po najbližšiu občerstvovačku, vypínam stopky, vypijem pol litra čistej vody a už je tu Laci, môj záchranca, ktorý ma dúfam vytrhne zo spárov bolesti.. A vraví: „Hybaj.. musíš.. ideme!!“ Nasleduje spŕška mojich nadávok na situáciu a mudrovanie o tom, že už ma bolí členok, koleno aj bedro z čaptania na nohe kde mám menší otlak a že to môže mať dlhšie následky. Organizátor mi pri občerstvovačke ale povedal, že ku cieľu je to 5 kilometrov a síce mi vymenoval ulice, kadiaľ tam ísť ale s mojím dezorientačným zmyslom sa určite sama stratím. A tak bežím, či už skôr krivkám. Laci sa tvári odhodlane. Povzbudzuje ma, obzerá sa za mnou aby sa zladil s mojím tempom. Na boku stojí nejaká dievčina, čo vzdala a ja konečne vyslovím otázku s prosbou o vložky. Nepochodím však, lebo vraj má nové tenisky. Laci sa galantne vyzúva a podáva mi svoje. Je to čosi lepšie, síce mi neprúdi krv lebo mám moc zaviazané, ale to je len dobre. Bežím..stále bežím..gratulujem si k tomu, že mám slnečné okuliare a tak nevidieť slzy čo mi stekajú po tvári. Cez mačacie hlavy v meste je to najhoršie. Konečne sme na rovine pri Dunaji. Posledné dve hodiny bežím akoby po skle, ale náhle sa mi lepší lebo už viem, že sa do cieľa cez záverečné 3 kilometre dostanem aj keby som sa tam mala doplaziť. Zväčšuje sa počet divákov a s ním sa mení moja bolestná grimasa na výraz „pohodička-parádička“. Konečne cieľ. A vravia, že som prvá Slovenka a že dobieham za ruky s OnrejomJ Laci bol totiž v prestrojení, keďže pretekal pod cudzím menom, nakoľko štartovka bola plná, keď sme sa rozhodli zúčastniť. Výsledný čas mi bol ukradnutý, keďže som nemala zapnuté hodinky, ale Laci to vystupňoval na čas 3:10, takže jedna minúta rýchlejšie ako minulý rok. S výsledkom som nadmieru spokojná a zase raz sa mi potvrdilo, že človek je odmenený keď pretrpí. Čím viac pretrpí, tým viac je odmenený.. O rok prídem znovu, ale verím že to už bude bez bolesti. Radšej nech nie som odmenená dobrým výsledkom..aj keď na druhú stranu maratón nikdy nepôjde úplne bez bolesti kým naň poriadne netrénujem..ale ja som triatlonistka, nie maratónkyňa J

Na záver už len dodám, že som dva dni nemohla chodiť, ani stáť. Už pri najmenšom prekrvení ma trhala strašná neustupujúca bolesť. O synaka som sa starala s nohou vyloženou takmer na lustri a´la Pluščenko a stále som mu vravela: „Mamina je baletka“ Ozaj a pre dumajúce matky ešte informácie: mlieku sa nič nestalo. Niko si maximálne pár krát prdol z gélov značky High5 (bez kofeínu samozrejme). Kojiť sa dá v Mc Donalde v detskom kútiku.. Howk.. Ďalšie poznatky z čistého maratónu až o rok. Teraz ma čakajú Ironmany a Powermany..

-------------------------------------------------------------------------------------------------

ME IRONMAN 70.3 Wiesbaden alebo ako som v roku 2010 postúpila na MS v polovičnom Ironmane 

Keďže príbeh Hawaiský už všetci poznáte, dnes sa vrátim k Ironmanu 70.3.

Roku pána 2010 sme sa v lete vybrali do nemeckého Wiesbadenu na ME v Ironmane 70.3, teda v polke. Môj cieľ bol jediný a to získať slot na MS na Floridu. Spolu s Mirčim, kamarátom Mišom a jeho manželkou sme vyrazili už v piatok o 22.aby sme po kvalitnej automobilovej noci dorazili do Wiesbadenu pri Frankfurte. Stany cirkusu Ironman boli ako vždy neprehliadnuteľne v strede mesta, takže ani požičaná navigácia nebola potrebná. Po mojom prihlásení sme kukli expo, kde sme zase raz, viac slintali ako vyťahovali peňaženky ale nakoniec sme urobili brutálnu tržbu keď som si kúpila kraťasy (som si zabudla a svietilo slnko), Mirko zakúpil fľaše (lebo ich nemá dosť zo všetkých ironov) a Mišulo udrel pravé frankfurtské párečky. Premiestnili sme sa ku mŕtvemu ramenu Rínu, kde bolo depo 2, odovzdala som bike (veľké množstvo pomocníkov a´la Hawai, lebo vraj minulý rok dochádzalo k záškodníckym činom „jednoduchších“ pretekárov typu chýbajúve ventilky, rožštelované prehadzovačky, atď.). Po parádnom obede pri rieke, kde nás zaskočil turecko vyzerajúci Nemec otázkou, či som z Dánska lebo on je, sme polihovali pri vode a prvý krát zazreli mega-giga gunára, na ktorom sme sa smiali, že posilňuje aby mal najlepšie kačky a preto aj vraždí súperov (niekedy aj tých ľudských). Voda bola nečakane čistá a teplá, tak sme učinili moje rozplávanie, ktoré prevažne vyzeralo ako srdcervúce výskanie a nadávanie lebo riasy boli úplne všade a úplne veľa. Po nákupoch sme obeľstili pána čo odkláňal dopravu, že ideme do reštiky a prebili sme sa až ku štartu, kde sme na drzovku postavili stan, pretože  aj jeden chalan si tam postavil stan (lebo bol organizátor a dával pozor na zátarasy:-). Ráno som sa zobudila na budík napriek tomu, že som ako vždy stresovala a nemohla spať a začalo aj brutálne pršať, čo prestalo až tesne pred štartom. Štart bol od 8.00 v desaťminútových vlnách, ja som štartovala 8.10 so všetkými babami (bolo nás zo 300) a aj vďaka štartu sto metrov od brehu a dlhému šliapaniu vody, nenastala veľká dámska otĺkačka. Mišulo sa vyzbrojil na povzbudzovanie tlakovou trúbou, ktorou prehlušil aj štartový výstrel. Gunára som nevidela, pretože riasy boli všade. Plávalo sa mi dobre a keď som v cieli videla výsledný čas 36 minút som pochopila prečo sa mi plávalo dobre (lebo pomaly). Už počas plávania začalo opäť liať, no to ma nerozrušilo, zhrabla som bike a vyrazila na kopcovitú trať jediného 90km kola, povzbudená Mišovou trúbou. Prevýšenie bolo nechutných 1500metrov a napriek tomu, že som očakávala 4kopce a 4zjazdy som videla a hlavne pocítila milión kopcov a len zopár  zjazdov. Keďže som vyplávala 125 medzi ženami a skončila 19 celkovo (vyplávala 25 a po biku bola 5 v kategórii), bicyklovala som zverskú hranu (dnes dodám, že vtedy ešte na klasickom biku s hrazdičkou). Do kopca to šlo fajn aj napriek dažďu, no zjazd bol mrznúcim utrpením. V zákrutách boli na ochranu našich úbohých životov všade štósy sena, no aj tak som to radšej nepúšťala (nad 70km/hod:-), čo sa nedalo povedať o niektorých kamikaze babách vo veku mojej maminy, ktoré sa ani neobťažovali položiť ruky na brzdy. Nemčúri-povzbudzovači boli všade, v uliciach aj v kopcoch, napriek dažďu povzbudzovali (oceňujem najmä team dohrncovmlátičov) a zvonili na kostoloch. Na bicykli som nepotrebovala jedinú fľašku vody, no pohltala som 6 gélov, lebo v mraze mi dochádzala energia. Na beh ma asi osvietilo si dať ponožky, lebo sme bežali prevažne po blate, štrku a hrozne špinavej ceste mestského parku. Veľmi sa mi páčila občerstvovačka, kde kto sa ponáhľal, prebehol cez zónu voda, iont, gel alebo kto sa neponáhľal odbočil cez jedlové stánky.. Cikať mi chvalaboh nebolo treba, sústredila som sa len na zjedenie gélu každé kolo a nestrácať tempo, čo sa mi v treťom zo štyroch kôl prestávalo dariť. Okolo cieľa bolo asi 1500m pokrytých divákmi, kde sa bežalo fajn, no mierne stúpanie a klesanie v parku ma šlo umučiť. Do posledného kola som konečne zazrela moju partu a za hlasného trúbenia som vystupňovala svoje úsilie tak, že som po prvý krát v živote bežala hlasno vzdychajúc, ako lokomotíva. Vpálila som do cieľa a celá mokrá som sa prebila rovno na informácie, aby som konečne zistila koľká som skončila (medzi 3000pretekármi štartujúcimi vo vlnách sa to ozaj nedalo spoznať). Nastalo moje mierne zrútenie sa z tretieho miesta, lebo postupový slot brali dve. Zúfalstvo bolo podčiarknuté samotou vďaka tomu, že bolo okolo stotisíc ľudí, ale my sme sa nedohodli kde sa stretneme. Vďaka mojej prezieravosti som po polhodke hľadania a mrznutia objavila svoj team v bufete pri párečkoch. Po oslavnej kebabovej večeri sme sa vrátili na záverečný ceremoniál do krásnej haly, za akú by sa u nás nemusela hanbiť ani národná opera. Môj cieľ bol jediný: zistiť, ktoré dve dievčiny ma predbehli a či chcú ísť MS na Floride. Keďže v štartovke mali pri mene uvedené, že pretekajú o slot na Floridu, nedávala som si veľkú nádej. O to viac ma prekvapila víťazka Nina Kuhnova (som vravela podľa minuloročných výsledkov, že ona vyhrá a ešte si aj zlepšila čas o 10 min v porovnaní s minulým rokom) tým, že na Floridu nejde lebo je dobrá v kopcoch a tam je rovina. Vyjadrila sa konkrétne, že ona nejde niekam, kde nevyhrá. Tvárila som sa, že jej dávam za pravdu, veľmi som ju nepresviedčala a tešila som sa zo slotu. Nepochopila som jedine, prečo bola Nina v age group keď bola celkovo 7. a prachy bralo 10 profíčiek (a agegroupáčkam nič, aj keď trofeje nám dali krásne), no zrejme sa v Nemecku nerobí šport pre peniaze ako v našom „ost bloku“. Po zaplatení slotu (čakalo viacej báb, ale ja som vystrelila s peňaženkou na pódium ako raketa) som bola pripravená oslavovať splnenie môjho predsavzatia, ktoré malo v počiatku skôr charakter sna ako pravdepodobnosti. Na záver musím pochváliť organizáciu. Ironman 70.3 je rovnaký zážitok ako Ironman, za cenu (aj keď stále strašnú sumu) o dosť menšej bolesti v porovnaní s Ironmanom. Jediným a veľmi nešťastným momentom bolo, že svet prišiel o pretekára-triatlonistu, ktorý sa z vody po 30 min oživovaní žiaľ z neoprénu prezliekol rovno do fraku. Z takýchto vecí sa nedá robiť sranda, ale podľa seba viem, že keď už tak radšej vo vode (aj keď neznášam plávanie) ako v aute (aj keď pán mal 50-55rokov a zrejme šlo o srdcovú príhodu, t.j. nehľadajme za tým gunára). Ešte pred vyhlasovaním sme si uctili pamiatku, no život ide ďalej. Ten môj ma viedol na Floridu a bola som strašne šťastná, že sa to podarilo opäť na prvý krát a ešte k tomu z ME a nie z nejakého čínskeho neobsadeného polironu.  


Ako to nakoniec dopadlo na Majstrovstvách sveta v polovičnom Ironmane 70.3 vo Floridskom Clearwateri Vám napíšem nabudúce. Nemôžem si predsa všetky náboje vystrieľať už na začiatku a hlavne musíte najprv vsiaknuť príbeh nominačnýJ



MS Ironman 70.3 Clearwater 2010


Ako som sa už minule vyhrážala, dokončíme minulotýždňové spomínanie na polovičný Ironman 70.3 v časoch kedy sa ešte konal na Floride (lebo iste všetci viete, že teraz sa poriada v Kanade).


 


Pred štartom som nemala žiadne väčšie ťažkosti až na pár predštartových nezrovnalostí a na malý tŕň v chodidle z piatkového plávania. Keďže som si to dobre rozrýpala, zaspávala som v miernom strese, noc som úspešne prebdela a prestresovala sa až do budíčka o 5.00. Na moje počudovanie som si chodidlo rozrýpala správne a ráno ma už nebolelo našliapovať, resp.možno som v štartovom ošiali na drobné nepríjemnosti zabudla. Značkovanie číslami prebehlo veľmi rýchlo, horšie to už bolo s radami na wc, ale to predsa býva pred každým pretekom aj keby bolo záchodov dvojnásobne viac ako pretekárov.. Na výklade trate mi akosi uniklo ze štartujeme vo vlnách a najveselšie bolo, že organizátori poskytli len 5druhov farieb plaveckých čiapok a štartov bolo zo 20. Ja som sa veselo postavila medzi červené čiapky a posúvala koridormi smerom k štartu až kým sa ma jedna z dievčin nespýtala, či mám skutočne 40rokov:-) Zaradila som sa medzi pobiehačov a zisťovačov štartu, potom sme sa nasli skupinka 10-tich červených čiapok 25-29ročných a držali sme spolu až do 7.50 kým sme neodštartovali (namiesto mnou mienených 6.50, takže som už bola aj dosť hladná a chladná- omrznutá). Na štarte sme stopercentne neboli všetky, ale organizátori boli kľudní lebo čip časovo nepustí a im bolo v podstate jedno kedy začneme, len aby to nebolo na raz. Vo vode som bojovala zo vsetkých síl ale nielenže ma červené čiapky ofučali ale ma na dôvažok ešte aj prevalcovali chlapi 25-29 a 18-24. More bolo dosť vlnovité, no chvala bohu boli bójky dobre viditeľné. Zima pocitovo nebola, takže som sa už nezdržiavala žiadnymi rukávnikmi-návlekmi (nemyslím tými na plávanieJ) a pálila na bike. Depá mi ako vždy veľmi vyšli a už tam som ofúkla množstvo pretekárov. Keď som uvidela na stojane mojej kategórie posledné tri bicykle, nezostávalo mi nič iné len šliapať o dušu do pedálov. Napriek pár viaduktom a bočnému vetru to šlo stále nad 37priemer. Sanitky celkom lietali a ja som vôbec nechápala ako sa mohlo vytrieť toľko pretekárov na širokej, často dvojprúdovej a úplne uzavretej ceste. Jeden apokaliptický výjav mam stále pred očami, chlapa s golierom nakladajú do sanitky, na tráve leží jeho bike, on sa posledný krát na neho zadíva a v tom mu strelí jedna galúzka. Rana ako z dela, ešte že som sa aj pri zľaknutí riadne držala:-) V cieli som sa dozvedela, že som na biku obehla 400 ľudí a veru som to aj tak pociťovala, niekedy je výhodou na prd vyplávať lebo potom sa už bicyklujete ako kráľ medzi lúzermi. Viac krát sme šli ponad more, výhľady na trati boli veľmi pekné. Po 5km proti vetru sme sa v kľude dovalili do depa, kde som opäť trhala časové rekordy v prezúvaní. Na začiatku behu ma premkli neuveriteľné kŕče do preďákov ale vďaka Bohu magneslife zaúčinkoval (vypila som 4 v priebehu 12h.) a kŕče som rozbehala. Dnes už viem že tie kŕče a horší následný beh som mohla zlepšiť časovkárskym bicyklom, kde by som mala posed viac aj na zadné stehenné svaly. Na expe predávali bicykle z výstav s neuveriteľnými zľavami, bol tam nádherný ružovučký (lebo farba je najpodstatnejšiaJ za 1600dolárov, už som aj nad ním poškuľovala, no bolo by nemožné domov dopraviť dva bicykle. Na behu som poobiehala 200 pretekárov. Bežalo sa mi výborne, chlapci (Miro a Peťo) ma mohutne povzbudzovali a raz sa dokonca ozvalo aj české povzbudivé slovo z publika. Slovenka som bola zase raz na týchto pretekoch jediná. Dobehla som do cieľa, trochu sa prebrala z tepla a už som sa aj pchala k informačnému pultíku zistiť koľká vlastne som, v plnej nádeji že to musí byť do 20. Nuž a nebolo, ušlo sa mi až 31.miesto. Naprv som zosmutnela, lebo na rozdiel od Hawaju, kde som cítila že som to skazila, tu mi vyšlo všetko. No čo už, na Hawai 29., na Floride 31., tam patrím, do stredu štartového poľa, ale zase aspoň tých najlepsích hobíkov na svete. Oproti minulému roku ale nastalo zlepšenie, na Hawaji 1029/1800, na Floride 650/1800. Na bicykli som 92km utiahla priemerkou 36,5.  Moje pocity z pretekov 70.3 už nevylepšil ani následný týždenný pobyt na Floride, kde sme mali peniaze akurát na prespávanie v spacáku na pláži (ešte aj ten spacák sme kúpili v K-marte a vrátili pred odchodomJ) Počasie bolo na dané ročné obdobie veľmi chladné a ku koncu už na pláži vydržal iba tvrďák Peťo a my sme radšej bdeli v aute. Aj keď mi moje telo lepšie funguje na úrovni rýchlostnej vytrvalosti, s mojím plávaním nemám na Ironman 70.3 šancu a teda sa radšej popasujem s Ironmanom klasickým. Mám čo napravovať na Hawaji a keby som už úplne zanevrela na plávanie, ešte vždy je tu možnosť bezhákového duatlonu Powermanu.


Nikuškov prvý plavecký tréning alebo Ako sa dá o 30 minútach člapkania napísať celé litánie.


Nikov prvý kúpací zážitok sme stanovili na 4 mesiace a jeden týždeň. Ráno som našťastie nestihla ísť behať so psom Arim, takže mi zostala energia na túto plaveckú tortúru. Pre nezainteresovaných (hlavne mužov) totiž môže znieť kúpanie bábätiek ako pohodička parádička, no ja som zistila, že asi aj Ironman je menej náročný.


Môj plán bol prísť na bánovskú plaváreň o 15 minút skôr aby som sa nenaháňala a v kľude natiahla Nikovi jeho prvé plavky (detskú plienku do vody), čo nakoniec nebolo až také jednoduché keďže som si to doma ako vždy nevyskúšala predom. Zbaliť tisíc vecí do troch rôznych taštičiek a obliecť si už doma plavky bol dobrý ťah. To, že nemám šlapky som zistila po ceste. Pred plavárňou o 5min 10.00 som si vydýchla vidiac inú mamičku, že som ok a stíham, no ona na mňa vypálila, že ide na 10.30, ale aspoň ma navigovala, kde, čo a ako s kočíkom, skrinkami, prezliekaním atď. Ako správna odhodlaná matka som bola stopercentne rozhodnutá, že na prvý krát Nikovi nezanorím ušká, nepôjdem do sauny a budeme sa len na sucho prizerať a max na 5min skúsime či znášame chlór na pokožke (teda ja ho asi znášam keďže som v chlóre ako domaJ). Dav ma však pohrúžil natoľko, že nič z toho neplatilo a ja som slepo nasledovala stádo (4 ostatné mamičky). Po osprchovaní bábätka, ktoré si ešte nedrží hlavu a ktoré som tiež ešte neskúsila, sme boli navigovaní zoznámiť moje tentokrát najmladšie dieťa s vodou. Nikuš sa držal statočne, ja som bola vo väčšom kŕči lebo predsalen je ťažšie zodpovedať za iný život ako svoj (a to mi tiež poriadne nejde). Až po dlhšom člapotaní, keď som ho už držala light som s údivom prišla na to, že dieťatko sa nevie ponoriť. Pre Vás triatlonistov vysvetlivka: akoby mal neoprén. Na to, že si poriadne nedrží hlavu nemal problém lietať po hladine hlavou na pred, na chrbte aj na bruchu. Držali sme bábätká na pleciach, „plávali“ kraulové nohy. Nosili hračky. Behali cez „bránu“. Dvíhali ich do vzduchu. Točili sa. My matky sme sa ukrutne potili v tej super teplej vode ale popri tom sa usmievali na deti aby sa nechali strhnúť pocitom, že kúpať sa je úplne super. Niko sa tváril hlavne prekvapene, ale zato úplne uvoľnene. Na rozdiel od ostatných detí, ktoré člapotali krížom krážom všetkými končatinami, jeho poloha paží „na Ježiša“ znamenala úplnú pohodu. Asi preto, že tiež prišiel na to, že hustota jeho tela (v porovnaní s ostatnými mám zjavne výživné mlieko a Niko bola najväčšia guľka) je neponoriteľná a on si ležká ako v mŕtvom mori. Inštruktorka dokonca ukazovala dosť cvičení práve na ňom..


Po tejto 30minútovej zábavke nastala tortúra s prezliekaním oboch hlavných aktérov a ja sa divím, že som sa domov nevrátila v mokrých plavkách. Našampónovaného Nika (šmyklavého ako vianočného kapra) som spláchla pod sprchou ako na krstení. Do šatne som bežala dva krát, lebo mi stále niečo chýbalo. Vysušiť, nakrémovať, gáza do uší, plienka..a ďalší pokyn znel nakojiť v saune. V 54 stupňoch to ozaj nebolo možné a preto sme radšej zutekali na schodík od ochlaďovacieho bazéna sauny. Ešte raz sprchovať dopotené dieťa a aj seba by bolo nad moje silyJ. Potom rýchlo obliecť. Premiestniť do šatne. Ďalšie vrstvy a hurá, Niko leží v kočíku. Konečne som bola na rade ja. Ešte všetko pobaliť. Vrátiť sa po zabudnutý cumeľ až na bazén a polobehom domov, lebo ešte sme mali na obed navštíviť doktora na sono nožičiek. Čo Vám poviem, únavné. Doma som vypila 4 poháre vody a silu ísť vyvenčiť psa som našla až o 15.00 (a bicyklovať hodinku až o 18.00). Koniec dobrý, všetko dobré. Kĺbiky máme ok (teda Niko, ja z tých Ironmanov možno už ani nie), voda sa nám páči a budeme na bábätkovské plávanie určite chodievať. Pevná vôľa všetko zdolá. A možno bude mať Niko viac talentu na plávanie ako ja keď začne o 19 rokov skôr ako ja..aj keď zatiaľ v ňom badám hlavne talent na apetít k jedluJ..bábätkovskému športu zdar


Abu Dhabi international triatlon 2010, príbeh Zo zeme až do HiltonuJ

Musím sa na úvod priznať, že spomienky na Abu dhabi triatlon 1.ročník, ma trochu zosmutneli. Boli sme takí mladí a za málo peňazí sme zažívali tak veľa. Teraz som zodpovedná matka a chlapci študujú v zahraničí. Snáď to ešte niekedy zopakujeme..

V marci 2010 som sa zúčastnila medzinárodného triatlonu v Spojených arabských emirátoch na tratiach 2km plávanie-200km bike-20km beh. Cestovali sme naším obľúbeným lowcost spôsobom, ktorý som vyšperkovala o bicykel zabalený v hokejovej taške. Čuduj sa svete prevoz prežil a aj my prvú noc na letisku, keďže sme prišli o pol noci a odovzdávanie očnej rohovky a vízová zábava tiež zabrala nejaký ten čas. Išla som s dvoma kamarátmi z BB (Pat a Mat, t.j. Peťo a Maťo) a jedného prešacovali na letisku hneď tri krát:-) Dobrú náladu nám ráno skazil fakt, že nám bez kreditnej karty (mali sme len debetné) nechceli požičať auto a od miesta preteku sme boli 165km. Po dvoch hodinách sme ukecali na stý pokus pánka v miestnej požičovni a hurá do víru veľkomesta Dubaja a hlavného mesta Abu Dhabi. Hlavne, že sme mali kde skloniť hlavu, podľa plánu ja v aute a chlapci vedľa auta v spacákoch. Pastapárty nám samozrejme unikla o vlások ale hlavne, že sme našli oficiálny hotel pretekov a prezentácie, ktorý bol žiaľ od štartu vzdialený 35km. Nebol už čas a hlavne svetlo na zháňanie kempovacieho fleku a dosť sme sa obávali pre nás neznámych arabských tvárí a preto sme zabivakovali priamo na parkovisku hotela. Poslíček parkujúci drahé autá raz síce takmer zakopol o dlhého Peťa, ale rozchodil to s úsmevom a hlavne na nás nezavolal políciu ani lúpežníkov (čo by sa nám vlastne dalo ukradnúť?J) Ráno som poskladala bicykel a dala som si prvých jarných 5km na rozjazdenie, čo sa ukázalo ako dobrý nápad lebo som našla potrebnú protipádovú rovnováhu, ktorá mi akosi z trenažéra chýbala. Pred hotelom som stretla Lucku vtedy ešte Zelenkovú a prebehol zaujímavý rozhovor. „Ahoj Kristi, kde Ste ubytovaní?“ „Spíme tu, ale nie v hoteli.“  Dlhšie ma presviedčala aby som aspoň noc pred pretekom nespala obkrútená okolo riadiacej páky nášho XS auta a že sa zmestím k nej na izbu, ale ja som nechcela nechať v štichu kamarátov a hlavne som už videla štartovú listinu podľa ktorej mi bolo jasné, že idem bojovať o to, nebiť posledná z elitných žien. Po prezentácii sme utekali do depa štartu odovzdať bike, štart bol pred 7hviezdovým hotelom, kde sme prenikli aspoň na wc a už to bol zážitok:-) Toľko zlata nemá „slovač“ ani v trezoroch, čo majú v Emirátoch na wc. Na otázku, kto sme, od zriadenca, ktorému sme sa odevom hneď nezdali, sme odpovedali jednoduché: „sme triatlonisti a už odchádzame“.  Chlapci sa jeho nevľúdnosti ešte pomstili tým, že sa okúpali v ich 7hviezdičkovom bazéne a ja som sa pridala, lebo mi už nič iné nezostávalo. Nasledovalo celodenné polihovanie na pláži a štart ráno o 6.20. Snaha nájsť vhodný kemping opäť stroskotala. Na verejných parkoviskách hrali všade miestni do rána kriket a jediné voľné parkovisko sa ukázalo byť prezidentský palác (z tadiaľ nás vyhostil ozbrojený strážnik). Keďže sme boli v centre strážených hotelov, pre naše „sleeping car“ sa ušlo iba miestečko pred služobných vchodom do jedného hotela (chlapci spali pod tak očúraným múrom, že ráno tomu naozaj nemohli uveriť). Na moju veľkú „radosť“ ráno zrušili neoprény (všetci vieme, že zúfalým plavcom ako ja neoprén pomáha) ale voda bola tak slaná, že mi nielen rozožrala ústa ale aj trochu nadľahčovala. Bike hodnotím veľmi pozitívne, už len z toho dôvodu že som sa riadne natrela opaľovacím krémom a nevzbĺkla som v tom najmenej 40stupnovom (v tieni!) úpeku. Na trati bolo veľa občerstvovačiek a najväčšiu radosť mi robil úplne čierny černoch s úplne bielym opaľovacím krémom. S týmt si krémovým mužom si pretekári radi dávali odovzdávkový ťukes na každej druhej občerstvovačke. Po 40km nasledovalo kolo na ovále formuly1, čo bol veľký zážitok a dobrý nápad organizátorov a zvrtli sa naspäť. Tento akt sme si zopakovali 2,5krát (slabučkých 200km) a už stačilo len odbehnúť 20km. To bolo nakoniec najťažšie, lebo som sa zase raz neovládla a oblievala vodou, čo mi zabezpečilo otlaky na podešvách už od prvých bežeckých metrov po zosadnutí z biku. Na bicykli som obehla jednu eliťáčku, za čo som vďačila zrejme novým opierkam, v ktorých som sa tak nemiesila ako inokedy a riadítkovej fľaši (aero bottle) od Fila. Beh som si pretrpela ale pomáhalo povzbudzovanie od chalanov, ktorí si popri trati prebehli so mnou celých 20km. Aj pokec so slovenkou Ajou, toho času žijúcou v Dubaji ma celkom prebavil. V cieli som sa vrhla na lavór a véééľa ľadu, z čoho vznikli zaujímavé fotky. Pocity po preteku som mala výborne, jednak mi konečne nezliezli nechty na nohách (nové tretry a nový emirátsky asfalt), nespálila som sa (véééľa krému) a rege prebehla rýchlo (použila som osvedčený spôsob: 4amino pred, 4po vode, 4pred behom a 4 v cieli). Po preteku nás pekne nakŕmili a vybrali sme sa na výlet do vnútrozemia, kde sme objavili 1000m kopec s výdatným vetrom a zišli sa aj pribalené „goráčky“. Najlepšie bolo, že to bolo prvé a jediné ľudoprázdne miesto, takže som sa prvý krát super vyspala mimo auta. Keďže Vabroušek, Karol Džalaj a Dano Lacko majú sociálne cítenie a opustili ich hotel večer pred koncom pobytu, záver nášho výletu sme si vychutnali v 5hviezdovom Hiltone s kontinentálnymi raňajkami a wellnesom.. Chlapci si to náležite užili a kuchár-palacinkár si ich istotne  po raňajkách pamätal naspamäť. Ak si myslíte, že sa nedá užiť si jakuzzi a parnú saunu s bruchom plným palaciniek a iných dobrôt s prívlastkom ZADARMO, kľudne kontaktujte Peťa a Maťa a oni Vám ukážu ako na to.  Pretek v Abu Dhabi vrele odporúčam všetkým. Výborne zorganizovaný, na krásnom mieste a teplo arabského sveta v marci ozaj dobre padne. Jediné negatívum, ktoré ťažko znášal hlavne Peťo bolo, že prohibícia tam naozaj funguje a pivo nekúpite ani keď sa čo-ako snažíte. Zato si užijete čierny extrémne sladký čaj, alebo dúhovaný džús (Arabi vedia odšťaviť aj pistácie sme sa dozvedeli) s vynikajúcou jablkovou „šišou“ (vodnou fajkou, keby náhodou niekto netušil..)

 


 


Plavecké sústredenie v Štúrove je už roky tradíciou martinských triatlonistov a plavcov. Termálne kúpalisko VADAŠ sa po minulé roky otváralo 1.mája a to bol aj čas pre začiatok sústredenia. Tento rok už kúpalisko vďaka zime-nezime fungovalo od Veľkej noci. Najsilnejšie jadro martinských triatlonistov začalo pobyt už v stredu, my ostatní sme sa pridali v sviatočné štvrtkové doobedie.


 


Predseda TAT (kedysi Turčianskych Amatérskych Triatlonistov, neskôr Totálne Ambicióznych Triatlonistov a dnes Realizáckej odnože triatlonistov z Martina), Dano Konečný síce avizoval oslavu narodenín, no nič sme nepocítili. Ešte že ho zachránil jeho štúrovský bratranec Gabi, ktorý poctivo večer nosil miestne červené vínko. Príchod do „base campu“ sústredenia -chatovej osady El Paso, pôsobil veľmi letne a príjemne rodinne. Keďže Martinčania nelenia, okrem Nikuška sa zúčastnili aj kúsok staršie triatlonové nádeje, Samko Šulek a Lili Šoošová. Do partie v plaveckej dráhe sa pridali už ostrieľaní mladí triatléti: borci Konečný, borec a borkyňa od Šulekovej Alenky a borkyňa-Julkyňa od Šoošov. 8 apartmánov sa zaplnilo ako nič a začali sme s hlavnou náplňou. Pre niektorých ako Danka a Dano to boli tvrdé Realizácke tréningy. Pre Peťu s Peťom športová dovolenka. Pre manželky triatlonistov a matky kočíkarky snaha o pobyt na slnku pomedzi obliekanie, kŕmenie a upratovanie. Chlapci a chlapi vytvorili údernú cyklistickú skupinu, v ktorej sa robili cyklistické kolá s cieľom uťahať Danových chalanov a Laca ZálepuJ. Vladík Šooš, náš vychýrený bežec (kto neverí, nech si s ním sily pomerí) si radšej prvý deň vytkol členok pri atletickej abecede aby sa vyhol Danovým tréningom bežeckých prechodov. Štvrtok svietilo slnko tak parádne, že sme sa hneď vrhli do bikín a užívali prvé lúče nastupujúceho leta. Miriam sa dokázala dokonca aj ľahko opáliť, zatiaľ do červena. Laci musel v piatok do roboty a aby všetko krásne stihol vynechal ranné plávanie v nádeji, že večer všetko dobehne. Zamestnanci Vadašu však neváhali a o 17.00 mu nachystali prekvapenie v podobe vypusteného plaveckého bazéna. Kto ešte nezažil termálne kúpalisko pred sezónou, mal by vedieť, že všetky bufety nefičia ale od hladu určite neumriete. Všetky ubytovacie kapacity sú len v prípravnej fáze takže pílenia a vŕtania si človek tiež užije. My sme si takmer sadli na natreté lavice. Mierny šok môže mať neskúsený „termálista“ aj s množstva mentálne postihnutých ľudí, ktorí a aj keď sú príkladne kontrolovaní obetavými rodičmi, miestami chcú nazerať do kočíka, porozprávať sa čo je nové a pod. Každý rok sa vo Vadaši nachádza ešte plne sa sústrediaca skupina Brnenských plavcov, väčšinou mladších ročníkov. Tento rok priniesli aj super mladú plavkyňu Lucku, ktorá sa v piatich mesiacoch života toľko čvachtala vo vode (aj trojfázovo a aj dlhšie ako hodinu v kuse), že nás v závere vyhecovala vyskúšať ako si v termálnej vode vonku polebedí aj Nikuško. Samko sa tiež nedal zahanbiť a vodu si užíval každý večer. Lilinka z vody prakticky nevychádzalaJ. Čo sa týka tréningového nasadenia, triatléti stihli každý deň okrem dvoch plaveckých tréningov (a samozrejme „hovnenia si“ v teplej vode) aj behať a nabicyklovať cca.90km. Ja som bola v obavách z jazdy v skupine, keďže naposledy som v Štúrove spôsobila hneď dva incidenty, keď som odstriedala v balíku tak, že zvyšok kamarátov ležal na zemi. Tento rok som to však bravúrne zvládla, nakoľko som sa k bicyklovaniu so skupinou ani nedostalaJ. Môj parťák Nikuško mi nakoniec tiež doprial najazdiť 90km. Škoda, že to bolo v troch dňoch po 30km.. Nevadí, hlavne že mám vyladené na sobotný polovičný Ironman a že som počas týchto krátkych a intenzívnych tréningov prišla na to, že sa mi jazdí inak ako s tehotenským bruchom a preto potrebujem dlhší predstavecJ.


 


Čo dodať na záver, sústredenie v Štúrovskom Vadaši je super zážitok. Klobúk dole pred Danom, ktorý nielen všetko zorganizoval, ale aj s (pre mňa) úžasnou trpezlivosťou trénoval mladé triatlonové nádeje. O rok sa pokúsime dať dohromady viacej športuchtivej mládže aj dospelákov. Podmienky na tréning sú v už v máji na juhu Slovenska príjemne letné.


 


Half Ironman Graz 2014 a môj „comeback“ na trate stredného triatlonu


 


Do Grazu sme tento rok cestovali v plnej poľnej, t.j. dvaja manželia pretekári, Nikuško, švagriná opatrovateľka a pes Ari. Odzvonilo cestovaniu na preteky na poslednú chvíľu a celý štvrtok sme strávili balením aby sme mohli vyraziť v piatok ráno. Prvý krát v živote sme sa stihli registrovať večer pred pretekom aj keď bol na to čas vyhradený aj ráno. Výklad trate sme vynechali a vymenili radšej za cestoviny Bolognese s Wiesbeerom.


Tento rok som vôbec nemala čas stresovať pred pretekom a ku podivu som aj dobre spala (toľko dobre, koľko mi Nikuško dovolil). Ráno sa začal kolotoč balenia rôznych kŕmnych zmesí (gély pre mňa a polievka pre Nika), obliekania (u mňa veľká nerozhodnosť, lebo do rána pršalo a bolo chladno aj keď hlásili horúci deň) a nabalovania auta kočíkom, bicyklami a všetkými účastníkmi zájazdu. Po skúsenostiach z maratónu som už do Nika pred štartom mlieko nepchala a radšej som mu ho rovno nachystala do fľaše keď sa prebudí. Stihla som sa aj rozplávať a stále som rozmýšľala prečo nemám štarťák (predštartový stres). Ženy sme štartovali 45minút pred chlapmi spolu s pár štafetármi a veteránmi. Bitky v čele som hneď vynechala a radšej som si plávala svoje obľúbené „priamo na bóju, ani meter na viac“. Depo bolo ako vždy vymetené a môj bicykel slávnostne svietil druhý z kraja (bola som druhá nasadená). To už ma štarťák chytil, zo dve ženy som obehla už prekážkovým behom v depe a zúrivo som sa vrhla na stíhaciu jazdu všetkých 14-tich žien, ktoré mi naložili na plávaní. V novej prilbe od KCK Oslany (takmer novej, zdedenej po Barénim-vďaka Bohu má malú hlavu) som za integrovaným štítom z hrôzou prišla na to, že kyslíku nie je nazvyš. Na dôvažok mi prilba hučala ako keby som bola v peletóne kamiónov, miestami aj tak, ako by som hrala na fujaru. Sekala som na mojej kosačke značky Quintana Roo jednu ženu za druhou a miestami aj na veteránov a štafeťákov došlo. Až som zrazu vošla do druhého kola úplne osamotená. Nadobudla som presvedčenie, že už je hotovo a do mojich ľahko pochudnutých stehien vstupovala bolesť tak som spomalila a užívala si výhľady. Keďže mi nemal kto povedať koľká som a zrejme by som to aj tak v prilbe nepočula, druhé kolo som si pokazila priemerku z 35km/h na 33,7km/h. Konečne som sa dorútila do depa a pozerám, že bicykle sú tam 3 kusy. Rýchlo mi došlo, že som si moc fandila a že ma bude polovičný maratón bolieť ak chcem dosiahnuť na bedňu. Práve som bojovala s rozdýchavaním pichania v boku keď som naďabila na švagrinú Zuzanu s naším červeným kočíkom. Už z diaľky mi zvestovala, že Nikuš je ok a spí. Jej ľútostivý pohľad na mňa ešte vyšperkovala informáciou, že ženy konkurentky sú už asi dosť ďaleko. Slučka cez depo a beh do dediny, kde je otočka a konečne vidím ženu číslo 301, teda minuloročnú víťazku. Potom zo 4 ďalšie ženy. Prvá žena s doprovodným bicyklom asi 6km predo mnou. A dosť staršia.. Vravím si tak toto nie, bež Kristína veď tu obhajuješ víťazstvo a druhé miesto. Druhá slučka okolo jazera a zase prebeh depa s cieľom. Zuzana kričí, hurá tak ideš do cieľa a ja: „nie, nie..ešte 6km“. Postaršiu vedúcu ženu som stiahla, no už ju nedobehnem. Pole bežkýň sa už zlialo a už mám chaos, tak preventívne bežím čo to dá. Tesne pred cieľom ešte šup jednu širšie stehnovú babu, ktorá som predpokladala, má ešte jedno kolo. Dobehnem do cieľa a už ma tam víta kolegyňka, vysmiata, že ledva to stihla do cieľa predo mnou. Pýtam sa a koľká je, nech viem aké miesto to zostalo pre mňa a ona mi prekvapene vraví, že veď prvá a že ja som druhá. Vysvitlo, že dve postaršie devy boli štafetárky. Prečo organizátori poslali doprovodný bicykel s prvou z nich nepochopím. Za pár desiatok sekúnd sa dorútila do cieľa práve širšie stehenná dievčina a mne došlo, že vždy je lepšie preventívne obehnúť všetkých koho je možné, lebo chaos patrí k väčším pretekom. Nebol čas na ďalšie vykecávanie, rýchlo za Nikuškom, kojiť do auta, odfotiť manžela v cieli, venčiť psíka a dopriať si strašne veľa nezdravého jedla.


Suma s(o/u)márom, pätnásta z vody. Štvrtá po bicykli. Druhá v cieli. Druhý cyklistický čas a najlepší bežecký. Laci mi tento krát nadelil 17minút (7min vo vode a 10min na bicykli), čím potvrdil svoju rastúcu formu a čas na tréning, ktorý mu doprajem ako dobrá manželkaJ. Vyhovoriť sa okrem mizérie na tréningu môžem ešte na absenciu pomocníka so stopkami, korý by mi bol býval povedal, že mám druhé cyklistické kolo pridať a nie ubrať. Potešujúca bola moja maximálna rýchlosť na bicykli 87km/hod, ktorá ukazuje, že som sa nestala prehnane opatrná zodpovedná matka, ale zostávam stále sama sebouJ.

-

Did Not Finished Powerman Germany 2014 alebo materstvom z Terminátorky Bábovka


 Uplynulú nedeľu sme sa vybrali do Falkensteinu pri Plauen v Nemecku aby sme po nekonečnej tortúre skončili Laci DNS a ja DNFJ. Laco zažil rozum a kvôli polovičnému Ironmanu v Taliansku, kde štartuje o dva týždne sa ráno po 3 hodinovom spánku za dažďa a 8stupňového veterného počasia rozhodol nepretekať. Mňa ani najväčšia Ironmanská vôľa nedostala do cieľa a z tretej pozície ma v polovici cyklistiky doviezla z kopca sanitka s teplotou 35,5°C. Dvoma slovami: CELÉ ZLE.

 Odchodu predchádzali nekonečné obštrukcie so zbieraním a zamrazovaním materského mlieka. Keďže ďalší víkend ideme do Talianskej Pescari na Ironman 70.3 a Nikuško si užije 1300km cestu, rozhodla som sa, že je pre jeho chrbticu lepšou voľbou zostať doma so švagrinou. Pre moju laktáciou zastretú myseľ to ale bola zlá voľba. Vymyslela som odchod na noc po tom ako synak zaspí, no to som nevedela, že v Čechách prerábajú každý centimeter diaľnice a že 550km nám bude trvať 7hodín. Už na Česko-Slovenských hraniciach, kde som sa rozplakala, že nemám pri sebe Nika začalo pršať a Lacimu sa začalo driemať. Rozmýšľali sme nad ústupom z bojiska, no keďže sme namotali toľko ľudí a toľko energie do toho aby sme mohli ísť, pokračovali sme ďalej. Do dejiska šampionátu sme dorazili o 4hodine rannej a zabivakovali v aute. Nezostávalo nič viac len veriť, že zima v páperových spacákoch a bubnovanie dažďa na auto sa ráno pominie. Nestalo sa a nestalo sa ani, že by som sa vzdala predčasne. So slovami, „keď sme už tu, musím“ som si naobliekala všetko čo som mala (predpoveď počasia sme ako jedinú nestihli riešiť). Na štarte vravím Lacimu: „Pozeraj na profíčky, to sú trúby. Iba v krátkych dresoch a rukávových návlekoch nemajú šancu dôjsť do cieľa.“  Na mne boli krásne navrstvené dve vrstvy na nohách (kompresné kraťasy pod dresom, plus kolenné návleky a podkolienky), tri vrstvy na tele (klima nátelník s dlhým rukávom, dres, návleky na ruky a cyklistická vestička), korunované čiapkou a rukavicami. 16km beh prebehol pokľudne. Teplo mi nebolo ani pri trati, ktorá vedie 8km tiahlym stúpaním tam a naspäť. Zhrabla som v už totálne premočená bicykel, prebehla v ponožkách po tráve depom (veď mám neoprénové návleky a dvojo ponožiek), naskočila na bike a pozerám, že pretekárka predo mnou má oblečenú hrubú šušťáčku. Rýchlo mi došlo, kto je tu dnes trúbaJ. Pri úvodnom 3km prudkom stúpaní sa mi zdalo, že mám vyhraté. Nasledovala veterná rovina a 8km tiahly zjazd. O smrti v očiach Vám nemusím písať. Zákruty som miestami brala aj s vycvaknutou nohou nad asfaltom. Pri otočke vnímam, že prvá baba vzdala a že dve súperky sú kúsok predo mnou. Organizátori mi podávali vodu ale pri grimase spôsobenej snahou o brzdenie pred kužeľom skrehnutými rukami to vyznelo naozaj komicky. Mojou jedinou šancou bolo rozohriať sa tiahlym stúpaním tak aby som prežila strmý zjazd a dostala sa k Lacimu na otočku do depa, kde by mi podal môj posledný nevyužitý kus oblečenia -softshelovú bundu. Pučím sa hore kopcom v stoji A´la Fantozzi, no prichádzam na to, že mi horia stehná zatiaľ čo zamrzlo všetko ostatné. Na rovine už nedokážem točiť nohami a triaška mi trasie bicyklom tak, že sa vlním ako brušná tanečnica. Už mi je všetko jedno, len hľadám v každej zákrute niekoho z organizátorov aby ma zachránili. Konečne polícia na križovatke. Sadám im do auta, púšťajú mi kúrenie a zase sa len rozplačem aká som nekonečne hlúpa, lebo mám radšej sedieť doma v teple pri synovi. Keďže usporiadatelia odišli obchádzkou uzavretej cyklistickej trate s dvoma podobnými nešťastníkmi, musím premočená čakať kedy sa vrátia. Zrazu sa otvoria dvere, policajt vraví: „máš kamoša“ a pri mne sa klepe ďalší zúfalý pretekár. Potom nás premiestnili do sanitky, ktorá nás odvezie. Dali nám deky a odmerali teplotu, no už ma mohlo zohriať len sa vyzliecť z mokrých vecí. Potom ďalšie premiestnenie do usporiadateľského auta, lebo sanitka musela ísť zachraňovať. Potom 30minútová cesta obchádzaním 10km, ktoré nás delili od depa. Vydesený Laci, ktorý už obchádzal všetkých usporiadateľov a zrazu už vedel aj plynule nemecky. Dlhá sprcha. Poďme domov za Nikuškom..

Na záver už zostáva len sa poučiť. Nedá sa odísť od kojeného dieťaťa, lebo prsia mi skoro roztrhlo a psychike naštrbenej mi nepridal ani krátky spánok. Telesný tuk sa u mňa teraz nachádza len v mlieku a preto ani 3 vrstvy odevu nestačili. Na budúce už naozaj musím pozrieť predpoveď počasia a goretexovú bundu pribalím na závod aj v lete. A prišla som aj na to, že materstvom žena naozaj zmäkne a nevie sa psychicky ani fyzicky vypučiť na dno síl. Nevadí, ideme ďalej. Nikuško spokojne spí v kočíku v parku keď to tu teraz píšem. Ari pobehuje okolo. Svieti slnko a sedím v krátkom rukáve. Laci sa chystá na svoj prvý pol Ironman pod hlavičkou IRONMAN.COM. Ja sa teším sa na ďalšie preteky- Czechman v Pardubiciach. Dúfam, že sa mi neprejaví nejaké nachladnutie v najbližších dňoch.

----------------------------------------------------------



Ironman 70.3 Pescara alebo autom 3000km s polročným bábom a psom.

Sme šťastlivo naspäť a hneď úvodom prezradím, že môj záver nie je: Nikdy viac, ale: MINIMÁLNE RAZ KAŽDÝ ROK.

Nášho synaka sme poctivo trénovali miernejšími jazdami v aute (do 500km) ale aj tak sme pre istotu zvolili rozdelenie cesty na dve etapy a prvú najdlhšiu cestu 1000km do kempu pri Ancone sme radšej vyriešili v noci. Nikuško spal po kúpeli do 6tej ráno, Ari ako starý cestovateľ si užíval cestu obklopený časovkárskym bicyklom, detskou postieľkou, vaničkou na kúpanie vo vaničke od kočíka a inými životne podstatnými vecami. Zostal mu flek aj na misku s vodou, hračku a vystreté laby. Stále je mi záhadou ako Laci všetko narval do VW Sharana, ale aj strešný nosič na bike zíval prázdnotou a my sme oslavovali nižšiu spotrebu. V lowcostovom duchu sa nieslo celé podujatie, takže úvod na Ironman sme strávili v kempe na chatke s kuchynkou, nevyhnutnou na varenie špagiet pre nás a zeleninovej „dobrôtky“ pre Nikuška. Celú akciu si neviem predstaviť keby som nekojila, takže vďaka nebesiam za mlieko. Dve noci pred pretekom sme sa presunuli do dejiska polovičného Ironmanu, Pescara (nad Garganom pre predstavu neznalých). V najlacnejšom hoteli, ktorý akceptuje psy (70eur na noc pre všetkých) sme nehanebne vybalili naše zvyšky jedla a užívali sme si švédske stoly na posteli a Niko polievku z termosky (stále nechápem že tú zeleninovú žbrdu s ryžovou krupičkou je). Hotel som Ironmanov znajúc vybrala tak, aby sme došli k štartu pešo. 2,5km po krásnom moste a promenáde ma bavilo prvých 3x a radšej som behávala na druhú stranu promenády aby mi neprišlo z tejto cesty zleJ. Celkom som prešla 5km trasu hotel-pretek 7x a hlavne v kombinácii kočík+pes to bolo o nervy. Teraz viem, že otlaky na nohách mám teda aj z pretekov na ktorých nepretekám. Kto nepozná atmosféru Ironmanov (tých ozajstných pod hlavičkou Ironman.com), ktorú prirovnávam ku koncertom Madony, musí to skúsiť aby si vedel predstaviť, aké je to bojovať s kočíkom v masách ľudí.

Už deň pred pretekom boli strašné vlny spôsobené búrkou na mori. Organizátori varovali, že sa buď vôbec nebude plávať alebo skrátia trať. Pretekári, ktorí sa pokúšali o rozplávanie, pôsobili ako poskakujúce delfíny. Po výklade trate, ktorý sme stihli nájsť presne vo chvíli keď všetci zatlieskali na znak konca, sme sa stretli s druhou z dvoch slovenských výprav, tiež mladou rodinkou Gerhátovcov od Zvolena. Aj Radov neoprén, rovnako ako Lacov zostal nerozplávaný. Ešte večer som podávala cez Facebook Radovi hlásenie (bývali ďalej), že vlny ustali a určite sa bude plávať. Na expe sme pokúpili neuveriteľné somariny s logom Ironmanu a môžeme sa teraz pýšiť vianočnými perníkmi v tvare Ironmanu a Nikuško čiapkou IronBaby.

V deň štartu sme sa ráno zobudili do veternej smršte, ktorá nielen ohýbala palmy ale dvíhala piesok v štýle saharskej búrky. Napriek štartu vo vlnách od 12.00, čo je naozaj príjemnejšie ako vstávať na Ironman so štartom o 7.00, sme až tak veľmi nestíhali. Laci mal štart 12.30 a organizátori stále riešili kedy sa zatvára depo, namiesto informácie, koľko sa pláva. Angličan, ktorého sme sa opýtali, nám s kľudom Angličana povedal, že sa pláva plných 1,9km. Až keď sme sa pretisli k moru, sme zbadali bóje pred skalami vlnolamami a prvý z opýtaných potvrdil skrátenú trať na polovicu. Nikuško sa až vtedy zobudil a s miernym údivom sledoval so mnou zo stola na ktorom sme stáli aby sme videli chaos a pobehovanie ľudí, vrtulníkov, piesku a všetkého čo nebolo priviazané. Ešte pred štartom som sa začala posúvať k nekonečnému depu, aby som stihla povzbudzovať pri prechode na bike. Laci bol dobre naladený napriek jeho slovám: „Plávanie bolo o hovne.“ Ako veľmi o hovne bola cyklistika v kopcoch, mi prezradil až v cieli. Tam kde bola rovina a dalo sa oprieť do pedálov, fúkala meluzína. Tam kde sa človek mohol pustiť do zjazdu, pršalo a došlo aj ku padaniu krúpov. Laci zrejme dobre ušetril sily na beh, lebo bežal parádnych 1:27. Ja som po oddychu na hoteli pozostávajúceho z kŕmenia a venčenia psíka, prišla práve včas aby som pozrela dobeh víťazky a pretlačila sa po pláži, cez bufety a pod. s kočíkom ku behu. Trate boli uzavreté a úzke preplnené priechody, boli bez šance. Konečne som prišla ku otočke, pozerám na masu ľudí a vravím si, že ihlu menom Laco v tomto sene nájdem jedine vo sne. Zrazu ho vidím a vreštím, že koľko ešte a on že polovica. Pohľad na hodinky, rýchly prepočet. Odparkovali sme sa s Nikom do kaviarne. Ja na kolu a Niko na mlieko. Rýchlo som sa vrátila a hladím a hladím a Laca nevidím. Nevadí, spravím fotku v cieli. Tlačíme sa, tlačíme. Kočík parkujem v ceste druhým dobehuchtivým divákom. Naštartovaná s foťákom, kamerou, mobilom ako Japaniese visitor kukám na cieľovú rovinku a na hodinky. Do prčic, už je veľa hodín, ak som to prepásla budeme sa tu hľadať hodiny. Ale veď som to nemohla nestihnúť..A zrazu ma ťuká od chrbta po pleci Laci s ústami plnými melóna a koláčov. Časom 4:42 sa dostal na 22.miesto v kategórii a celkové 153. miesto, čo je pri 1700 pretekároch, prvom davovom Ironmane a treťom roku triatlonovania vôbec, vynikajúce. Gratulujem muž môj!!

Cesta domov so zastávkou u rodinného známeho pri Verone (ďakujeme za pohostenie), prebehla pokľudne. Nikuško si spravil rekord a dokázal spokojne spať, vstať a hrať sa, znovu zaspať. Vstať a hrať sa a znovu zaspať. Vstať a hrať sa až po posledných 30minút kedy už asi cítil vo vzduchu bánovskú rodnú zem a začal sa jedovať. Zistila som, že prebaľovacie pulty sú normálka na každej pumpe, aj Slovenskej. Celkovo sa mi pri mori zdalo, že Nikovi sa veľmi páčilo a spal prvú ligu. Rád sa nosil v nosítku Manduca po pláži. Páčil sa mu aj hluk a chaos Ironmanu. Ak bude o rok za čo, pôjdeme niekam opäť.

-------------------------------

 Dieťa (Niko) a pes (Ari)

Od psa pred založením rodiny nás odhovárali všetci, no vďaka Arimu som mala krásne tehotenstvo plné prechádzok, vychádzok a túr na kopce aj hory. Po pôrode však bolo treba začať bojovať s realitou, že dva sú viac ako jeden. Ako to zvládame a aké finty používame na to, aby sa skamarátil pes s bábätkom (lebo pes bol prvý), sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.

Arinko ako správny jedináčik mal začiatky s Nikom ťažké. Keďže som sa mu pred pôrodom venovala na plný úväzok, vycvičil si ma na trojfázové prechádzky, hry a hladkanie kedykoľvek si zmyslel. Detičky poznal z návštev a nevadili mu, ale keď začali chodiť návštevy k nám a nechodili navštevovať jeho, zostal právom nahnevaný. U nás je vždy najťažšie obísť tešiaceho sa psa, ktorý víta bozkami na tvár (aj v prípade, že tvár je 1,90m vysoko). Rovnako náročné je dostať sa k detskej postieľke, ktorú blokuje vlastným telom, alebo pohladiť dieťa bez rúk, keďže tie vám zamestná Ari tzv.samohladkaním (sám pes si strčí hlavu pod ruky človeka a ten ho hladká aj tým, že sa o chce zbaviť). Na prvé stretnutie „Titanov“, t.j. Nikov príchod z nemocnice som mala našťastie pomáhačov. Dala by som ruku do ohňa, že Ari za dieťatkom na posteľ nevyskočí (lebo na posteľ nevyskakuje a žiadne bábo ho nikdy nezaujalo natoľko aby ho chcel nutne oňuchať). Ruka by mi s prehľadom zhorela a nebiť svokry, ktorá ho zhodila už pri odraze zápasníckym chvatom lepšie ako Lohyňa, Nikuško by bol preňuchnutý krížom krážom. Vedela som, že Ari by Nikovi nikdy vedome neublížil ale na stráži mi pomáhal napr. kolotoč nad postieľkou umiestnený tak aby Ari nedotiahol, ale aj žehliaca doska pred gaučom keď tam Niko ležal a pod. Keďže Niko sa nevedel hýbať, bolo jednoduchšie okrikovať Ariho aby som ho mala vždy na očiach a musel chudák so mnou absolvovávať aj pobyt v kúpeľni, či wc. Aspoň som sa mu „venovala“ a všímala si ho aby nebol smutný, keďže kólie sú citlivé (aj keď podľa mňa každý domáci maznáčik musí žiarliť a žialiť keď sa mu skončí jeho samovláda). Veľmi zábavné sú naše prechádzky. Ariho berieme so sebou von vždy a nemá problém počkať pred poštou aj potravinami (ukradnúť 23kg psa, ktorý zásadne šteká keď ma nevidí by asi nechcel nikto). Ako sa však dostať do výťahu v zložení kočík, pes a matka? Ako zísť po schodoch? Ako odísť na návštevu kamarátky a uložiť oboch do auta? Ako tlačiť kočík, telefonovať a zároveň držať psa, niekedy aj dáždnik? Všetko ukázal život. Výťahom na etapy, ruky sú aj štyri keď sa umne používajú (hlavne vodítko okolo ruky, nie v ruke), mobil aj dáždnik drží pod uchom sám keď bolesť krku nevadí, Ari je rozumný a pod kočík sa nevrhá (od kedy zistil, že to bolí). Ďalšia vec s ktorou som otravovala známych o radu bola otázka ako oddeliť hračky a hlavne chlpy od dieťaťa. Bolo mi povedané, že pes sa bojí vždy dieťaťa, nikdy nie naopak a že dieťa sa vždy dostane k chlpom a žiaden vysávač tomu nezabráni. Neverila som, no aj u nás sa to utriaslo samo a Ari si vôbec nevšíma odhodené Nikiho hračky na zemi. Niko nemá zatiaľ nijaké náznaky alergických reakcií a Ari ho už vie jemne ovoňať a olizovať ho nebaví, kým nie je sladký od jedla. Všetko sa dostalo do symbiózy, aj policajti s voľne pusteným Arim alebo s Arim v parku, kde majú psi zákaz vstupu. Náš psík nevyzerá ani smutný ani nešťastný. Manžel dokonca vyhlásil, že Arimu sa uľavilo od kedy nemám čas si ho toľko všímať. Každá výhoda má samozrejme aj nevýhody a moje voľné ruky, pri pustení psa, sú niekedy zamestnané neskôr, keď utierajú grcku po tom ako pes zožerie niečo, čo vyzerá (pre neho) chutne, ale je nestráviteľné. Kúpu nášho psíka vôbec neľutujem, aj keď si niekedy povzdychnem keď je toho na mňa veľa. Každopádne musím uznať, že Niko si berie od Ariho príklad a rád spáva, je kľudný a spokojný. Presne tak ako mamička, keď jej konečne dajú „chlapci“ pokoj a padne večer únavou do posteleJ.

 -----------------------

Report kros triatlon Gazárka, Súľov MTB a Moraviaman 

Stále Vám (čitateľom) dlžím príbeh z minulotýždňového kros triatlonu. Nič nestíham a stále riešim pálčivé zážitky typu „mačky nám zbili psa“, prípadne si dve hodiny dávam dole riedidlom smolu z tretier a predného kolesa, ktorú milí cestári vyliali presne tam, kde som sa rozhodla ísť vycikať (ženy na toto si dávajme väčší pozor ako na to, či nás niekto vidí z okolo idúceho auta). Späť však k úlohe, ktorú mám od portálu BINRUN. Ako sa pretekalo v športovej mini rodine Néč-Lapinov? Posledné tri preteky v nasledujúcich riadkoch.

Kros triatlon Gazárka je v seriály Hertl extrem tour stará známa. Krásny triatlon, kde sa pri páde na bicykli (možno niekto dokáže zakopnúť aj pri behu, či plávaníJ) nedolámete, lebo dopadnete do piesku. Prišli sme v našej mikro-makro zostave (dvaja dospelý, jedno dieťa, jeden pes) ako vždy v minúte dvanástej (20min pred štartom Laco parkoval a ja som vyskakovala z idúceho auta hľadať kto z organizátorov by ma ešte zaprezentoval). Tento krát som Nikuškovi ozaj nestihla dať jesť a bežala som smerom k vode v nádeji že si neoprén stihnem obliecť ešte pred štartovým výstrelom. Vo vode mi ako vždy išli hlavne výbehy, prebehy a dobehy. Plavecká trať bola zmenená kvôli bobrom, nakoľko „zjedli“ ostrovček, ktorý sa zvykol oboplavávať. Bobrom ďakujem za svoj desný plavecký čas, pretože trať bola dlhšia a ešte som sa aj musela obzerať či ma nejaký z týchto živočíchov vo vode nenaháňa. Bike klasika. Podhustiť pneumatiky a hurá na zimný triatlonJ. Žiaden z horských (plávanie-horák-beh) triatlonov sa tak nepodobá na zimný triatlon (beh-horák-bežky) ako Gazárka na Záhorí. Cyklistika v piesku je úplne identická tej na snehu. Na behu sme krúžili okolo jazierka s organizátormi milovaným a pretekármi nenávideným prebehom vody v každom kole. O piesku v teniskách a aj všade inde Vám nemusím písať. Nikuška som obzerala v každom kole, dostatočný náskok z bicykla bol príjemný (ešte že sa Aďa Dermeková rozhodla rozohriať pred triatlonom polovičným maratónom). V cieli množstvo bufetov: langoš a pivo-koniec dobrý všetko dobré.


MTB Súľov bola moja malá zastávka na ceste do českých Otrokovíc, kde „otročil“ na Ironmane s názvom Moraviaman manžel Laci. Rozhodla som sa pre krátku 25km trať, keďže na Moravu som nešla kvôli tomu aby som pošetrila energiu na MSR v cyklistike a časovku jednotlivcov, ktorá tento rok pripadla na štvrtok po Ironmane. Ísť 50km na horáku by bolo pre mňa horák netrénujúcu asi horšie ako Ironman. Na závode pod Súľovskými skalami sa ale ukázalo, že na MTB maratónoch ide práve na 25km dĺžke trate najviac o život. Keďže som už tušila, že 500 štartujúcich na tejto najľahšej trati je príliš veľa, správne som sa vopchala dopredu na štartovú čiaru. Prvý pád nedal na seba dlho čakať a jeden z premotivovaných štvrťmaratóncov zvalil zvyšok štartového poľa za mnou. Obrovsky som si vydýchla, že ma to obišlo. Na tele už mám zopár tatoo (tetovačiek) z cestných lišajov a zvuk dopadajúcich bicyklov a ľudských tiel na asfalt v rýchlosti 30km/hod mi naozaj nelahodil. Organizátori by podľa mňa nemali tak početné pole pretekárov po štarte posielať na rovinatý asfaltový úsek. Aj juniori, aj hobbieci totiž vedia, že udržať sa v háku je výhodné, no práve pri pučení sa na hrane síl v háku dochádza k chybám, ktoré potom bolia aj nevinných. Mne osobne jazda na horáku na asfatke ide najlepšie (keďže v lese netrénujem) a spravila som si práve tam rozhodujúci náskok pred 44-mi súperkami, ktoré ma prenasledovali. Zbaviť sa junioriek už bolo ťažšie, ale aj to sa mi nakoniec podarilo a môj skalp ešte „mládežníčky“ nezískali. Zrejme už ani nezískajú, lebo pri druhom hromadnom páde, kedy už som musela preskakovať ležiacich cyklistov (nakoľko bol pád predomnou), som sa sama sebe zaprisahala, že už budem na MTB maratónoch jazdiť iba bezpečnejšiu dlhšiu trať. Vo výsledkoch po pár dňoch som sa však dočítala, že som skončila celkovo aj s mužmi na 21.mieste z 500 štvrťmaratóncov, čo je celkom egu lahodiace, takže nikdy nehovor nikdyJ.

Moraviaman som plánovala uplynulú sobotu stihnúť aj s Nikuškom aspoň na posledné tri hodiny maratónu môjho muža. Neplánovala som však, že sa po ceste autom stratím (ako môžu mať dve mestá vedľa seba názov Uherský Brod a Uherské Hradište? Veď to sa pletie..), ani že Laci si spravý osobák na Ironmanskej trati a že bude už za 9hodín a 51minút v cieli. Stihli sme s Nikom už len informáciu, že Laci je v poslednom kole, presunuli sme sa k cieľu a tam sme mohli spolu oslavovať (pivo a langoš, ako inak?). Z Laciho slov, ale hlavne z výsledkov (lebo Laci je večne nespokojný) som vyčítala hlavne úžasné plávanie (zlepšenie o 10 minút) a super beh maratónsky, ktorý je po cyklistike 180km trvajúcej 5hodín a 14minút to najťažšie na celom Ironmane. Dobrým Ironmanským časom maratónu prialo aj chladnejšie počasie (pretekárom, nie divákom), aj keď môj teplomilný muž aj to reklamoval a bol by vraj býval radšej bežal vo väčšom teple. Opäť raz sa ukázalo, že keď športovec šomre pred pretekom a trápi ho bolesť kolena, nevyspatie, únava svalov aj mysle, pokazí sa mu po ceste auto, štartové číslo, ktoré mu zobrali kamaráti, mu odovzdajú až 15minút pred štartom, manželka nepodáva vodu a nepovzbudzuje ale trepe sa na MTB maratón..proste keď je všetko zlé a je proti zdaru športovca..

..má pretekár dobre vyladené a odmenou mu bude spokojnosť v cieliJ. Presne takýto spokojný je môj Laci, ktorého osobný čas je od teraz o 15 minút lepší..  

Perlička na záver: aj cestou domov som sa stratila okolo Uherského BroduJ

-------------------------------------

MSR polovičný Ironman Slovakman 113 Bátovce (alebo ako to konečne Niko na stupne dotiahol)

Do Bátoviec sme ako každý rok dorazili s predstihom, keďže máme chatu na Štiavnických jazerách. Už od rána fúkal nárazový ale aspoň teplý vetrík. Na bicykloch nám svietili disky, pripravené na usporiadateľmi avizovanú „rýchlu rovinatú“ trať. Kvôli kopcom, ktoré pred štartom začali opisovať oblasti znalí športovci som sa rozhodla aspoň predné dosť ťažké lúčové koleso vymeniť za päťkové karbónové. Pred depom nás odchytil Dodo Bezák s otázkou, že čo má robiť keď fúka a on má disk. Že síce videl aspoň dva bicykle v depe s diskom ale že sa bojí, že ho odfúkne. Odpovedali sme mu s úškrnom, že nech háda koho tak môžu byť tie dva bikyJ Zdá sa, že len Bánovčania sme toho roku tak nabití, že môžeme ťahať diskové kolesá do kopcov za vetra.

Pred štartom o 12.00 sa už nič zaujímavé nestalo. Privítal nás pohľad na ako vždy zelenú sinicami a rasami nabitú vodu a ja som sa už v duchu „tešila“ ako mi z nej bude zle, keďže aj keď nechcem, pri plávaní vždy ochutnám. Tento rok ma aj pred pretekom seklo v krku s nášho malého 8-kilového Zázraka, takže som vďaka obmedzenej hybnosti smädná vo vode nebola. Najhoršie na ochutnávke jazier je vždy keď už na tú hrôzu zabudnete, jazdíte na bicykli a v tom sa Vám odgrgne, aby sa nepríjemný pocit akože Vám v bruchu pláva kapor vrátil.

Výbeh z vody zase neveštil nič dobré, všetky bicykle preč, no čo už, poďme prenasledovať.. V troch cyklistických kolách som sa pomaly zlepšovala aspoň čo sa negatívnych zážitkov týka. Prvé kolo mi na úvod spadol tachometer, otočiť, zastaviť, zodvihnúť...strašne nadávať a pokračujem. Do kopca idem moju povestnú hranu, oči stĺpom a zrazu na mňa píska rozhodca, že dvojité predbiehanie. Keďže ignorovanie mi neprešlo a stojac s motorkou na mňa píska ďalej, tak zase otočiť, zastaviť, hádať sa, že ako mám obiehať skupinku chlapov, ktorí nechcú byť ženou predbehnutí a hneď ako som na ich úrovni sa rozšpurtujú ako Kittelosagán. Stop and go pravidlo prekusnem, takže naskočiť, odísť od rozhodcu a nadááááááávať. V duhom kole si myslím, že už sa mi nič zlé stať nemôže a v tom mi v zjade padá reťaz a zasekuje sa pri ráme. Pár škrabancov ma nerozhodí, ale nejde to bez už nacvičeného. Zastaviť a nadávať. Ešte že som sa nemusela otočiť.. Tretie kolo sa mi ku podivu nič zlého nestalo..

Nastáva behu čas, predo mnou za mnou diera 8minút, stačí klusať (8minút už nedobehnem, lebo nie lenže nie som stíhačka, ale aj prvá Češka Candrová má nohy), no ja mám chuť vzdať. Vzdychám ako by som si dala aspoň trochu Kofeínu, Taurínu (Mariánka, Františkánka, feferónka) čokoľvek keby nekojím a môžem (to druhé sa smie len v Taliansku a vo Fatozzim). Ako každá kríza aj Bátovská 2014 tento krát prešla a v cieli si obzerám z nových tenisiek otlačené nohy. Bilancia nie je zlá, najrýchlejší bike aj beh. Škoda, že sme na triatlone a ja som nešťastná z druhého miesta.

Prichádza čas stupňový ceremoniálový a už podpichovaná z každej strany, že prečo Nika neberiem na stupne vravím, že ideme teraz na to. Nikuš v manduke nosítku práve veselo kopká nožičkami a zrazu v sekunde zaspí. Smejeme sa, že nabudúce sa už hádam podarí, no z úst Vlada Barona vychádza kategória muži 35-39 a čo nepočujeme: Ladislav Néč..Takže sú na pódiu zrazu dvaja bronzový triatlonisti, otec a syn. Malý síce spí ale prvá medajla sa mu hojdá na krkuJ

Na záver ešte nemôžem obísť pochvalu pre môjho mužíčka, ktorého príbeh ešte málokto pozná. V detstve super športovo nadaný, no dosť v nadľudské schopnosti veriaci Lacko si láme nohu pri preskoku schodov (starodobý parcourJ), v mladosti sily s autom si porovnávajúci cyklista Lacko vyhráva boj so smrťkou a plánom so športovým vzdelaním je koniec. Konečne po časoch posilňovacích začína dospelý Laco s cyklistikou a keď po 15kilogravom schudnutí povolia skrutky po brušnom pruhu a môže zase plávať z neho vzniká triatlonista. Fénix sa opráši z popola a po prvých horských triatlonoch ešte ten rok skúša polovičný Ironman a už v Podersdorfe ma poráža, aby ma mohol v cieli pozvať na drink (jasné že na pivo, len aby to romanticky znelo). Triatlonista Ladislav Néč po troch rokoch triatlonovania začína zbierať medajle a stále sa nezadržateľne zlepšuje, napriek všetkým polenám (práca, manželka triatlonistka, dieťa triatlonista atď.), ktoré mu osud hádže pod nohy. Laci si fakt dobrý!!! Gratulujem..

------------------------------

MTB Valachy alebo aj Kulhavý môže mať defekt

V dnešnom reporte z Valachy MTB maratónu sa pokúsim až tak nezveličovať. Umelecká nadsázka (jednoducho povedané preháňať) k mojim článkom patrí, no teraz sme na MTB maratóne skutočne zjazdovali nie dole potokom ale dole vodopádomJ

O Valachy tour som sa dozvedela už dávno ale nakukla som organizátorom pod pokrievku prvý krát až uplynulú sobotu. Keďže pretekov chodíme neúrekom, pozrieť sa aspoň cez mobilný internet na propozície sa mi podarilo až ráno v aute po ceste na preteky. Veľký nápis „Prerába sa cesta, dajte si časovú rezervu aby Ste mohli použiť obchádzku“ neveštil nič dobré, lebo už tak sme boli na doraz. Ariho sme tento krát nechali doma a pretekala som len ja (takže baliť stačilo iba jeden bicykel a jedno dieťa), no aj tak bolo materiálu požehnane a už pri odchode bolo jasné, že prezentáciu jednu hodinu končiacu pred štartom nestíhame. Keďže sme šli na pretek do „zahraničia“, nemali sme ani koho poprosiť aby ma odprezentoval. Nezostávala nič iné len spoliehať sa na to, že vždy niekto mešká a organizátori snáď prezentáciu predĺžia. Ako vždy sme v závere aj poblúdili a na parkovisko pretekov sme pristáli 15 minút pred štartom. Vybehala som ako Usain Bolt a z hrôzou som zistila, že by som skôr mala bežať ako Bekele pretože je to k prezentácii kilometer. Hore kopcom. Všade spokojní pretekári s číslami na bicykloch. Iba ja bežím ako ťapa. Musím sa doslova pretlačiť pomedzi pretekárov čo sa už radia na štartovaciu líniu a v miestnosti prezentácie si už rovno dávam čip na nohu a v strese už ani neviem kadiaľ sa vychádza z budovy. Na počudovanie nachádzam aspoň wc takže cik-pauzu už nebudem musieť počas preteku. Šprintujem naspäť k autu, všetci sú už na štarte alebo k nemu smerujú a jeden múdry Čechúr (bratia prepáčte) mi kričí: „Šetři síly děvčico!“  V zástupe 800 pretekárov sa už nedalo postaviť inde ako do prvej lajny vedľa Kulhavého (olympijský víťaz v MTB keby náhodou niekto nevedel) a Raboňa (to meno by cyklistom tiež malo niečo vravieť). Pratala som sa radšej čo najviac na bok lebo mi bolo jasné, že ma chlapi udupú a prudká zákruta hneď po štarte neveštila nič príjemné. Tá zákruta čo som videla od štartu bolo všetko, čo som vedela o trati. Hlavné že štart som stihla, všetko hrá. Na môj podiv po štarte žiadne pády, všetci sa kultúrnou rýchlosťou dostali na prvé stúpanie a až v kopcoch sa začali obiehať. Dve devy, ktoré už opticky nevyzerali moja liga (z jednej sa vyklula víťazka a majsterka ČR v MTB) som ani neskúšala tieňovať a radšej som sa šplhala do stúpania sťa-by zjazdovka Jasná svojím tempom. Po nekonečnom stúpaní prišiel zjazd po niečom čo akoby zorala tisícka svíň, stupák a zjazd po voľných bridliciach a ostrých kameňoch. Nič nevládzem. Zase stupák, pozerám že máme 14km, tak to bude ukrutných 45km. A v tom tram-ta-da-dá krátka trať rovno a my do ľava (do prčic, to je jedno kolo, to nebudem môcť vzdať v polke) rovno do pekla potočného. Pardón vodopádového. Na bicykli to ani náhodou neskúšam, o život ide naj na pešo. Pár kostilámajúcich pádov odvážlivcov, ktorí jazdia technikou „hlavne rýchlo a horák si cestu nájde“, ma presviedča o správnosti rozhodnutia. Pár šmykov na mokrých balvanoch, ale padám len maximálne elegantne na bok. Som celá mokrá. Hurá asfaltka, ale prečo tak strašne do kopca? A strmo a dlho? To ma už zase obiehajú pretekári a hlavne ďalšia pretekárka a sme na 20tom kilometri. Sila žiadna, výhovoriek plná hlava len ma od vzdania delí jediná dôležitá vec a síce že vôbec neviem kde som. Ešte aj názov tej prekliatej dediny kde sme štartovali som zabudla. Hanbím sa niekoho opýtať, no pri vysnívanej občerstvovačke sa pýtam, že kadiaľ a milý vedľa postávajúci chlapec (ešte pred chvíľou pretekár ale už vzdal a odtrhol si číslo) mi vraví, že on ide dole nech ho nasledujem. Pohodička, parádička, pojeme, popijeme dobrôtky čo nám vlastne už ani nepatria, lebo sú pre pretekárov a za 7min zjazdu sme v dejisku diania. Ešte neprišli ani krátkotraťový takže WAPky sú voľné. Je ich ozaj treba, lebo je na mne viac blata ako človeka o bicykli nehovoriac. Aj grilované kura fajn. Tréning dobrý aj tak. Zážitok fajn. Nie je každý deň nedeľa, vravím si v sobotu a pretekov ešte bude. Moderátori čakajú na obhájcu Kulhavého a ďalších chlapov (nechápem ako to môžu dať tak rýchlo), no Kulhavý po defekte prichádza až na 6-tom mieste. Ani on nemá nedeľu.. Valachy MTB sú super pretek v krásnom kraji. Výhľady stáli za to. Odporúčam tento MTB maratónik všetkým..len pozor! V cieli som sa dozvedela, že organizátori sa každý rok snažia o najťažší MTB maratón v Čechách.

-----------------------------

Niko a baby

Nikuško za svoj zatiaľ krátky ale (vďaka neúnavným rodičom) intenzívny životík stretol viacero dievčat a má s nimi aj zaujímavé príbehy. Nečakajte žiadne love story. Na to máme ešte čas, aj keď už teraz musím povedať, že som rada, že je náš prvorodený je chlapec. Ak bude rovnako vyspelým a rozhľadeným mužom ako je Ari (pardón, že zrovnávam so psom aj keď náš pes sa nie vždy správa ako štandardný zástupca druhu), môže sa stať že po babách sa začne obzerať až po štyridsiatke. Aby som vysvetlila, náš Ari má kamošku Miu (Staffordšírsky teriér-obávaný bojový pes, ktorý sa bojí všetkého a hlavne v lese je dokonalým ľudským tieňom až nám na päty stúpa). Mia keď sa hára , Ari ani v dvoch a pol rokoch tomu ešte nerozumie. Najpamätnejšia je minuloročná dovolenka kedy nám ho skoro Chorvátske psy pretiahli, lebo sa pekne slušne cez deň hral s hárajúcou Miou a aj keď bol vonku bez nej, vôňa ho prenasledovala a pohlavie-nepohlavie bol veľmi zaujímavým sexuálnym objektom pre bežne heterosexuálnych psov. Ja sa tiež veľmi nemám čo smiať keďže automat na kondómy mi musela objasniť spolužiačka pomaly na strednej škole (zase všetko v knihe „Dospievajúcim dievčatám“ neboloJ). Poďme teda na toho nášho malého športovca a jeho zážitky.

Niko a Nataška

Prvá z prvých bola Nikuškova pôrodnicová spolubývajúca Nataška. V interhotel nemocničnej izbe si spolu nažívali od jeho druhého dňa života. Nataška alias operná diva ho pripravila na najpodstatnejšie v živote a síce zniesť ženský nárek jedným uchom dnu a druhým von. Smolka (prvý bruchobôľ) nášho syna netrápila až tak ako Natašku a aj popri operných áriách kludnúčko spal. Zrejme za to vďačil aj kojeneckej žltačkeJ.

Niko a Anastázia

Veľmi krátky a intenzívny vzťah bol spláchnutý svätenou vodou hneď v začiatkoch. Nikolas a Anastázia boli totiž jediné dve krstené deti na svätej omši. Ja som ako správna garde dáma mala z tejto akcie dva dni svalovicu na bicepsoch, čo som tak skalopevne a bezpohnutia hodinu držala naše klbko v rukách aby som nepokazila túto krásnu chvíľu.

Niko a Lucia

O mesiac mladšia brnenská plavkyňa sa priplietla Nikuškovi do života počas jeho sústredenia v Štúrove. Lucka toľko každý deň machrovala vo vode, že sme nakoniec nezvládli tento tlak a išli sme si s ňou zaplávať, z čoho sme na 99% chytili zápal močových ciest. Nikuška to stálo dva krát antibiotickú liečbu aby sa malej blonďavej fešande vyrovnal. Dúfame, že sa stretneme v bazéne aj o rok a že táto láska neskončí nijakou ďalšou liečbou, ani zlomeného srdca.. či nosa, lebo baby sú pri hre predsa len dravšie.

Niko a Timea

Tento vzťah bol spečatený ešte skôr ako Nikuško splodený, keďže Timejkina mamina je moja naj kamarátka s ktorou sa stretávame už cez 20 (Panebože!) rokov. Spolu absolvovali aj predpôrodné prípravy a boli porovnávaný už od prenatálneho obdobia. A veľmi rozdielni.. Kde Timea je aktívna, Nikuško pasívny. Hlavne v bruchu. Jedného dňa sa pýtam kamarátky Katky či aj ona sa bojí keď sa v bruchu bábätko nehýbe a či do neho tiež pre istotu šťuchá ako ja. Katka sa z chuti zasmiala a vraví, že ona je tak rada keď sa Timejka nehýbe, že istotne do nej nešťuchá. Vekový rozdiel bol osudom stanovený na 3 týždne v prospech staršieho Nika. Spoločné stretnutia od pôrodu sa stále dajú zrátať na prstoch jednej ruky ale už pomaly za 7 mesiacov prejdeme aj na ruku druhú. Myslím, že naše deti sa ešte na meetingoch ani k slovu nedostali, lebo nám idú zhorieť od rapotu „kečky“. Každopádne sa na poslednom stretnutí už začala aj väčšia zábava ako spánok v kočíku a stravná chvíľka po prechádzke. Nikuš už totiž sedí, začali si jeden druhého všímať a dokonca už došlo aj k prvým (neviem či) jemným dotykomJ. Ako to dopadne so vzťahom Niko a Timejka si budeme musieť počkať, už teraz je ale jasné, že deti kamošiek sa budú musieť kamošiť.

Svojmu prvorodenému a zatiaľ jedinorodenému synovi prajem do života hlavne veľa zdravia a šťastia. Láska si nášho Niko-laska nájde snáď aj sama (dúfam, že nebude musieť pomáhať mama)J

----------------------------------

Ako sa preteká so Sáblikovou keď nemá na nohách korčule 

Spojené majstrovstvá Slovenska a Čiech v cyklistike sa konali tento rok v Slavkove pri Brne.

Po tretí krát v živote som sa zúčastnila Majstrákov v časovke jednotlivcov, no tento krát sa

nedá povedať že do tretice to najlepšie.

Môj prvý pokus bol v roku 2011 kedy som sa stala hrdou majiteľkou časovkárskeho

bicykla. Ako čistá podivínka-triatlonistka som sa medzi horskými cyklistkami, cyklistkami

a dráharkami pred štartom rozklusala a modlila aby som z vysokého pódia odštartovala, nie

spadla aj s chlapom čo drží pred štartom zadné koleso. Trať 20km pri Olomouci viedla do

nechutného stupáku a naspäť. V serpentínach sa mi skoro zaplietol vyschnutý jazyk a ́la

Fantozzi do špicov kolesa. Nechala som sa zmiasť súperkami, ktoré vodu na takú krátku

trať nepotrebujú. Štartu časovky predchádza kontrola geometrie bicykla, kde sa na mňa

rozhodcovia dívali z ktorej slivky som spadla na tak veľkom ráme a s tak blízko nastaveným

sedlom k stredu. Bike mi prestavili tak, že som s obtiažou dotiahla na prehadzovačky na

riadítkach. Dole serpentínami som uháňala krútiac pedálmi a až v cieli mi povedal vedúci

klubu a vedúci doprovodného vozidla (auto ide za pretekárom), že bol 100%-tne presvedčený,

že hodím tlamu (padnem), pretože točením pedálov a klopením do zákrut sa v dolnej polohe

moje pedále na milimetre približovali vozovke..škrt o cestu sa nestal a škrt cez rozpočet

som urobila slovenským cyklistkám tretím miestom. Hneď sa rozbehanie pred pretekom

nezdalo až také trápne Na štarte som prvý krát vzhiadla veľkú dámu rýchlokorčuľovania

Martinu Sáblikovú. Na 20km som vyfasovala nádielku 8 minút v jej doplnkovom športe,

cyklistike.. Zdesenie z vlastnej výkonnosti mi napravil až fakt, že Sábliková pomýšľala nad

OH v časovke.

Druhý časovkársky pokus v roku 2012 som sa cítila na časovke istejšie. Pretek sa konal

v Dubnici Nad Váhom a v doprovodnom vozidle už ma povzbudzoval okrem vedúceho

aj dnes už manžel Laci. Chvala Bohu že bol v aute aj na registrácii so mnou a mohla som

potom hodiť na neho môj famózny kiks, keď som si pozrela pred štartom profil a prevýšenie

trate ale už som zabudla zistiť počet kôl. Tento malý detajlík ma stál neskutočný trapas.

Štart z pódia som prežila, vodu som zase nemala lebo som nechcela byť jediná, bike znovu

prešiel kontrolou s odretými ušami a posunutým posedom. Pučím sa pučím, tachometer ako

vždy vypovedal službu. Nové diskové a lúčové koleso letia svetom, ja letím okolo dvoch

pretekárok, čo štartovali v minútových odstupoch predo mnou. Z doprovodného auta počujem

iba trúbenie a občasné výkriky. Otočka sa mi aj zdala byť nejako skoro, ale nevadí pučím sa

rýchlo cez tiahle stúpanie a zjazd do cieľa. Davy ľudí, to sa musí špurtovať. Pretnem cieľovú

pásku a vydýchavam. Rozhostilo sa nejaké podozrivé ticho, ktoré preruší až nejaký pán

ktorý ku mne dobehne a kričí: „Moja ešte jedno kolo!“ Ježiši to je hanba, vravím si a zase

dostávam bicykel do pochodu. V svaloch už nemám žiadnu silu, všetko som vypučila. Do

dnes nepochopím ako som mohla obsadiť opäť tretiu priečku medzi Slovenkami.

Tretí minuloštvrtkový pokus na MSR v časovke už som si dala záležať. Pol roka po pôrode

mi bolo jasné, že chyby už nebudú viesť k úspechu. Do Slavkova pri Brne sme prišli pomerne

v čas na rozjazdenie ale zase nám uzavreli trate a nestihla som si to prejsť. Vyzistila som

aspoň od všetkých čo oni na to a každý spomínal len jeden veľký kopec a tiahle stúpanie.

Rozklusanie som nechala iným a rozjazdila som sa prvý krát na trenažéri pri Nikuškovi

v kočíku. Vytiahla som svoj tajný tromf, vodu. Karty boli rozdané. Pre klub KCK Oslany som

veľmi chcela medajlu. Trochu ma desilo že mám najazdené len 1200km ale upokojovala som

sa, že kvalitne. Hneď po štarte sa trať vlnila a v dedine došlo k brutálnemu zjazdu. Odveká

pravda, že čo sa zozjazdí, treba vybicyklovať fungovala a strašných stupákov som narátala

3x viac ako som čakala pred štartom. Stále som si vravela, že keď sa chce tak sa musí dať.

Pučila som sa tak, že trať, divákov ani iné okolnosti si vôbec nepamatám. Iba vytúžený cieľ

a vypučené oči. Mala som pocit, že mi oči vypadnú z jamiek a že som jazdila na Centrifuge,

nie na bicykli. Ukázalo sa, že len tlačiť nestačí, je podstatné tlačiť do nôh . Teraz už aspoň

viem, že aj na bicykli môžem dôjsť k pocitu, že som skočila Bungee Jumping. Ten ma keď

som pred rokmi skočila na Štrbskom plese dosť vylakal. Vedome som sa nebála, ale pri

voľnom páde sa mi telo vydesilo tak, že som sa nemohla nadýchnuť. Z visu dole hlavou

som mala tiež vytlačené oči z jamiek. Kedže 6.miesto na MSR si za prilbu (klobúk) nedám,

aspoň ma teší, že už som nespravila nijaký kiks. Teda ak sa neráta za kiks ísť na MSR bez

poriadneho tréningu. To však môžem vždy zlepšiť. A ešte stále mám čo zlepšovať aj na

taktickej príprave. Na ďalší rok už prisahám si trať pred štartom prejdem. Sábliková po pauze

v pred olympijskom roku sa tento rok zjavila na bicykli Specialized. Jej povestný favorit už

asi zostal len na rozbicyklovanie. Znovu bola milá a usmiata. Po jej druhej olympiáde, kde

znovu ukázala všetkým (hlavne Holanďankám) ako sa korčuluje jej popularita v Čechách

veľmi narástla. Kamier a mikrofónov ju len tak-tak v cieli nerozdlávilo. Tiež ju ešte dnes isto

bolí ruka z toľkých autogramov. V mojom výročnom porovnaní časovkárskych síl sa môžem

tešiť z mešieho rozdielu, aj keď aj 4 minúty sú v časovke nekonečne dlhá doba. Nezostáva

mi iné len obdivovať jej výkony, držať jej palce na všetkých športoviskách a veriť že sa

raz priblížim aspoň jej časovkárskym výkonom, keďže kondične sme niečo ako Slon (v jej

prípade skôr žirafa ) a blcha..

-----------------------------------------------