„Ako zabehnúť prvý maratón“
Ľudia sa ma stále vypytujú ako trénovať aby zvládli prebehnúť trať dlhú 42,195metrov, teda maratón. Odborníci Vám povedia, že treba trénovať dlhé trate, postupne zvyšovať vzdialenosti a minimálne raz prebehnúť celú dĺžku maratónu tréningovo. Ja si však myslím, že keď dáte do toho srdce a hlavne odvahu, isto to prežijete aj pri kratšom tréningu. Samozrejme hovorím o prebehnutí trate niekde okolo 4 hodín u tých čo dlhé roky športujú aktívne a vedia súvisle bežať 5-10km bez toho aby sa im ku koncu podlamovali kolená. Ak radi beháte pri kolektívnych športoch, sem tam aj behávate, ale nechce sa Vám bežať nad hodinu ani keby Vám hrala do uší najobľúbenejšia hudba alebo keby Ste si mohli potom dopriať gigantickú pizzu, hovorím práve o Vás. Ja som po asfalte ako basketbalistka prebehla maximálne 5km aj to samozrejme strašne na trénera šomrajúc. Behať mi nikdy nevadilo, ale spoluhráčky to neznášali a ja nerada trhám partiuJ Môj prvý maratón (s Ironmanmi som ich zabehla cca17, takže preto si trúfam radiť na túto tému) som „prebehla miestami kráčajúc“ za 3:47 v 19tich rokoch. Na otázku môjho priateľa: „Nejdeme na maratón?“ Som odpovedala moje tradičné: „Poďme! A koľko je to vlastne kilometrov?“ Že to bol nezabudnuteľný zážitok isto už pri čítaní tohto úvodu nikto nepochybuje. Na štart liptovského maratónu sme v jedno pekné slnečné jesenné ráno prišli autobusom. Na námestí sme sa poobzerali a so smiechom zhodnotili staršie ročníky, ktoré postávajúc diskutovali, prípadne sedeli a nám sa zdalo, že už im v rukách chýba len štrikovanie. Apropo, štrikované svetre a tesilové nohavice boli k videniu aj ako športový úbor. My sme predsa bežci a niekde sme videli, že bežci sa rozklusávajú a rozcvičujú, takže v tomto duchu sme už pred pretekom nabehali dobrých 5km. Už pred štartom sa nám zdalo veľmi teplé jesenné počasie a preto sme absolútne nechápali prečo majú všetci čiapky alebo čelenky a rukavice. Nám predsa stačia slnečné okuliare, hocijaké ale hlavne ľahké tenisky (tie otlaky si dodnes pamätám) a jediné elasťáky čo boli v skrini, za ktoré som zožala búrlivé ovácie keď som sa v nich neskôr zjavila v šatni basketbalistiek (že nosia baskeťáci XL veci na XS telách Ste si iste všimli). Na štarte som sa postavila do predu (v duchu „veď som tu najrýchlejšia“) a ženy sa ma ihneď spýtali: „Moja a Ty máš koľko rokov?“ „19“odpovedám a panie že: „Aaaaach“ a pokračujú: „A koľkože si bežala najviac na asfalte?“ a ja že: „5 kilometrov“ , na čo ženy dali: „Aaaaaaaaaach“. Výstrel pre mňa znamenal, že treba vybehnúť čo najrýchlejšie, hlavne obehnúť všetkých tých dedkov v tesilákoch s krívajúcou bežeckou technikou. Odrážam som sa ako laň, zrazu vidím Tatralandiu a vravím si „jéj Tatralandia“, zapadá slnko a zrazu zisťujem, že je mi zima. Neskutočne závidím všetkým čiapku, okuliare nemám kam odložiť a z hlavy mi padajú. Tenisky tlačia a bežecký laní krok sa mení na medvedí. Konečne po strašnom stupáku (viete že je tam len mierny kopček?) sme na hrádzi Liptovskej Mary a mne treba na wc veľmi nástojčivo. Nevadí, že na hrádzi je len stará maringotka a už je za ňou „obsadené“. Otáčam sa a na 25-tom kilometri začínam rozmýšľať „kde je tá vyje.... Tatralandia!!“. V tom sa spoza mňa ozýva šuchot krívajúcej bežeckej techniky a množstvo tesilákov ide cezo mňa.. Cieľ som dosiahla v bolestnom delíriu, aj keď s úsmevom na tvári lebo „sme predsa na námestí a vidia ma ľudia“. Nejakou záhadou to vydalo na tretie miesto medzi ženami ale netešila som sa veľmi, lebo som sa potrebovala čo najrýchlejšie dostať domov, aby som si mohla tajne lízať rany (laby). Rúčkovanie po zábradlí do schodov a´la Messner na lane a životný dobeh na posledný autobus si iste viete predstaviť. Dnes už viem, že každý ďalší maratón bolí, ale stále menej. Trénovať je potrebné aspoň 10-12km vzdialenosti. Pretekať v otestovaných teniskách s tvrdšou podrážkou a určite aspoň o pol čísla väčších. Bežec sa spotí na úvod, ale potom si už telo nevie vyrábať teplo, lebo nemá energiu takže teplejšie veci plus energetický gél je výhodou. Čím Ste väčší a ťažší tým viac odporúčam bežať cez päty a s menšími krokmi. Kým neprebehnete súvisle tréningovo aspoň 20km po tvrdom povrchu, pripravte sa na to, že bolesť kĺbov Vás donúti ku koncu maratónu kráčať. Kto má nadváhu, musí začať s pomýšľaním nad maratónom opatrnejšie. Najprv skúste schudnúť napr. plávaním, dlhým bicyklovaním a pod. a až potom zaťažujte svoje kĺby. Určite je vhodné bežať jedným tempom (ktoré Ste natrénovali), prípadne ho zvyšovať a nie sa rozbehnúť ako „kamikaze“.
Dúfam, že som Vás neodradila od prebehnutia maratónskej trate. Na záver poviem/napíšem to najdôležitejšie. Prebehnúť maratón by mal každý človek, čo chce prežiť zážitok a teda skutočne žiť. Len pri takejto útrape si vyskúšate duševný boj samého so sebou a keď vyhráte (čo určite vyhráte, lebo keď Ste sa už na to dali TAK SA NEVZDÁTE) budete mať zo seba taký dobrý pocit ako ešte nikdy pred tým. Držím Vám palce a užite si svoj prvý maratón. Každý ďalší už bolí menej a časom je aj z maratónu nuda, čím určite nechcem povedať, že raz dám ultramaratónJ (zase nemusím mať v živote úplne všetko, aj keď „nikdy nehovor nikdy“).