Did Not Finished Powerman Germany 2014 alebo materstvom z Terminátorky Bábovka
Uplynulú nedeľu sme sa vybrali do Falkensteinu pri Plauen v Nemecku aby sme po nekonečnej tortúre skončili Laci DNS a ja DNFJ. Laco zažil rozum a kvôli polovičnému Ironmanu v Taliansku, kde štartuje o dva týždne sa ráno po 3 hodinovom spánku za dažďa a 8stupňového veterného počasia rozhodol nepretekať. Mňa ani najväčšia Ironmanská vôľa nedostala do cieľa a z tretej pozície ma v polovici cyklistiky doviezla z kopca sanitka s teplotou 35,5°C. Dvoma slovami: CELÉ ZLE.
Odchodu predchádzali nekonečné obštrukcie so zbieraním a zamrazovaním materského mlieka. Keďže ďalší víkend ideme do Talianskej Pescari na Ironman 70.3 a Nikuško si užije 1300km cestu, rozhodla som sa, že je pre jeho chrbticu lepšou voľbou zostať doma so švagrinou. Pre moju laktáciou zastretú myseľ to ale bola zlá voľba. Vymyslela som odchod na noc po tom ako synak zaspí, no to som nevedela, že v Čechách prerábajú každý centimeter diaľnice a že 550km nám bude trvať 7hodín. Už na Česko-Slovenských hraniciach, kde som sa rozplakala, že nemám pri sebe Nika začalo pršať a Lacimu sa začalo driemať. Rozmýšľali sme nad ústupom z bojiska, no keďže sme namotali toľko ľudí a toľko energie do toho aby sme mohli ísť, pokračovali sme ďalej. Do dejiska šampionátu sme dorazili o 4hodine rannej a zabivakovali v aute. Nezostávalo nič viac len veriť, že zima v páperových spacákoch a bubnovanie dažďa na auto sa ráno pominie. Nestalo sa a nestalo sa ani, že by som sa vzdala predčasne. So slovami, „keď sme už tu, musím“ som si naobliekala všetko čo som mala (predpoveď počasia sme ako jedinú nestihli riešiť). Na štarte vravím Lacimu: „Pozeraj na profíčky, to sú trúby. Iba v krátkych dresoch a rukávových návlekoch nemajú šancu dôjsť do cieľa.“ Na mne boli krásne navrstvené dve vrstvy na nohách (kompresné kraťasy pod dresom, plus kolenné návleky a podkolienky), tri vrstvy na tele (klima nátelník s dlhým rukávom, dres, návleky na ruky a cyklistická vestička), korunované čiapkou a rukavicami. 16km beh prebehol pokľudne. Teplo mi nebolo ani pri trati, ktorá vedie 8km tiahlym stúpaním tam a naspäť. Zhrabla som v už totálne premočená bicykel, prebehla v ponožkách po tráve depom (veď mám neoprénové návleky a dvojo ponožiek), naskočila na bike a pozerám, že pretekárka predo mnou má oblečenú hrubú šušťáčku. Rýchlo mi došlo, kto je tu dnes trúbaJ. Pri úvodnom 3km prudkom stúpaní sa mi zdalo, že mám vyhraté. Nasledovala veterná rovina a 8km tiahly zjazd. O smrti v očiach Vám nemusím písať. Zákruty som miestami brala aj s vycvaknutou nohou nad asfaltom. Pri otočke vnímam, že prvá baba vzdala a že dve súperky sú kúsok predo mnou. Organizátori mi podávali vodu ale pri grimase spôsobenej snahou o brzdenie pred kužeľom skrehnutými rukami to vyznelo naozaj komicky. Mojou jedinou šancou bolo rozohriať sa tiahlym stúpaním tak aby som prežila strmý zjazd a dostala sa k Lacimu na otočku do depa, kde by mi podal môj posledný nevyužitý kus oblečenia -softshelovú bundu. Pučím sa hore kopcom v stoji A´la Fantozzi, no prichádzam na to, že mi horia stehná zatiaľ čo zamrzlo všetko ostatné. Na rovine už nedokážem točiť nohami a triaška mi trasie bicyklom tak, že sa vlním ako brušná tanečnica. Už mi je všetko jedno, len hľadám v každej zákrute niekoho z organizátorov aby ma zachránili. Konečne polícia na križovatke. Sadám im do auta, púšťajú mi kúrenie a zase sa len rozplačem aká som nekonečne hlúpa, lebo mám radšej sedieť doma v teple pri synovi. Keďže usporiadatelia odišli obchádzkou uzavretej cyklistickej trate s dvoma podobnými nešťastníkmi, musím premočená čakať kedy sa vrátia. Zrazu sa otvoria dvere, policajt vraví: „máš kamoša“ a pri mne sa klepe ďalší zúfalý pretekár. Potom nás premiestnili do sanitky, ktorá nás odvezie. Dali nám deky a odmerali teplotu, no už ma mohlo zohriať len sa vyzliecť z mokrých vecí. Potom ďalšie premiestnenie do usporiadateľského auta, lebo sanitka musela ísť zachraňovať. Potom 30minútová cesta obchádzaním 10km, ktoré nás delili od depa. Vydesený Laci, ktorý už obchádzal všetkých usporiadateľov a zrazu už vedel aj plynule nemecky. Dlhá sprcha. Poďme domov za Nikuškom..
Na záver už zostáva len sa poučiť. Nedá sa odísť od kojeného dieťaťa, lebo prsia mi skoro roztrhlo a psychike naštrbenej mi nepridal ani krátky spánok. Telesný tuk sa u mňa teraz nachádza len v mlieku a preto ani 3 vrstvy odevu nestačili. Na budúce už naozaj musím pozrieť predpoveď počasia a goretexovú bundu pribalím na závod aj v lete. A prišla som aj na to, že materstvom žena naozaj zmäkne a nevie sa psychicky ani fyzicky vypučiť na dno síl. Nevadí, ideme ďalej. Nikuško spokojne spí v kočíku v parku keď to tu teraz píšem. Ari pobehuje okolo. Svieti slnko a sedím v krátkom rukáve. Laci sa chystá na svoj prvý pol Ironman pod hlavičkou IRONMAN.COM. Ja sa teším sa na ďalšie preteky- Czechman v Pardubiciach.