Ironman 70.3 Pescara alebo autom 3000km s polročným bábom a psom.
Sme šťastlivo naspäť a hneď úvodom prezradím, že môj záver nie je: Nikdy viac, ale: MINIMÁLNE RAZ KAŽDÝ ROK.
Nášho synaka sme poctivo trénovali miernejšími jazdami v aute (do 500km) ale aj tak sme pre istotu zvolili rozdelenie cesty na dve etapy a prvú najdlhšiu cestu 1000km do kempu pri Ancone sme radšej vyriešili v noci. Nikuško spal po kúpeli do 6tej ráno, Ari ako starý cestovateľ si užíval cestu obklopený časovkárskym bicyklom, detskou postieľkou, vaničkou na kúpanie vo vaničke od kočíka a inými životne podstatnými vecami. Zostal mu flek aj na misku s vodou, hračku a vystreté laby. Stále je mi záhadou ako Laci všetko narval do VW Sharana, ale aj strešný nosič na bike zíval prázdnotou a my sme oslavovali nižšiu spotrebu. V lowcostovom duchu sa nieslo celé podujatie, takže úvod na Ironman sme strávili v kempe na chatke s kuchynkou, nevyhnutnou na varenie špagiet pre nás a zeleninovej „dobrôtky“ pre Nikuška. Celú akciu si neviem predstaviť keby som nekojila, takže vďaka nebesiam za mlieko. Dve noci pred pretekom sme sa presunuli do dejiska polovičného Ironmanu, Pescara (nad Garganom pre predstavu neznalých). V najlacnejšom hoteli, ktorý akceptuje psy (70eur na noc pre všetkých) sme nehanebne vybalili naše zvyšky jedla a užívali sme si švédske stoly na posteli a Niko polievku z termosky (stále nechápem že tú zeleninovú žbrdu s ryžovou krupičkou je). Hotel som Ironmanov znajúc vybrala tak, aby sme došli k štartu pešo. 2,5km po krásnom moste a promenáde ma bavilo prvých 3x a radšej som behávala na druhú stranu promenády aby mi neprišlo z tejto cesty zleJ. Celkom som prešla 5km trasu hotel-pretek 7x a hlavne v kombinácii kočík+pes to bolo o nervy. Teraz viem, že otlaky na nohách mám teda aj z pretekov na ktorých nepretekám. Kto nepozná atmosféru Ironmanov (tých ozajstných pod hlavičkou Ironman.com), ktorú prirovnávam ku koncertom Madony, musí to skúsiť aby si vedel predstaviť, aké je to bojovať s kočíkom v masách ľudí.
Už deň pred pretekom boli strašné vlny spôsobené búrkou na mori. Organizátori varovali, že sa buď vôbec nebude plávať alebo skrátia trať. Pretekári, ktorí sa pokúšali o rozplávanie, pôsobili ako poskakujúce delfíny. Po výklade trate, ktorý sme stihli nájsť presne vo chvíli keď všetci zatlieskali na znak konca, sme sa stretli s druhou z dvoch slovenských výprav, tiež mladou rodinkou Gerhátovcov od Zvolena. Aj Radov neoprén, rovnako ako Lacov zostal nerozplávaný. Ešte večer som podávala cez Facebook Radovi hlásenie (bývali ďalej), že vlny ustali a určite sa bude plávať. Na expe sme pokúpili neuveriteľné somariny s logom Ironmanu a môžeme sa teraz pýšiť vianočnými perníkmi v tvare Ironmanu a Nikuško čiapkou IronBaby.
V deň štartu sme sa ráno zobudili do veternej smršte, ktorá nielen ohýbala palmy ale dvíhala piesok v štýle saharskej búrky. Napriek štartu vo vlnách od 12.00, čo je naozaj príjemnejšie ako vstávať na Ironman so štartom o 7.00, sme až tak veľmi nestíhali. Laci mal štart 12.30 a organizátori stále riešili kedy sa zatvára depo, namiesto informácie, koľko sa pláva. Angličan, ktorého sme sa opýtali, nám s kľudom Angličana povedal, že sa pláva plných 1,9km. Až keď sme sa pretisli k moru, sme zbadali bóje pred skalami vlnolamami a prvý z opýtaných potvrdil skrátenú trať na polovicu. Nikuško sa až vtedy zobudil a s miernym údivom sledoval so mnou zo stola na ktorom sme stáli aby sme videli chaos a pobehovanie ľudí, vrtulníkov, piesku a všetkého čo nebolo priviazané. Ešte pred štartom som sa začala posúvať k nekonečnému depu, aby som stihla povzbudzovať pri prechode na bike. Laci bol dobre naladený napriek jeho slovám: „Plávanie bolo o hovne.“ Ako veľmi o hovne bola cyklistika v kopcoch, mi prezradil až v cieli. Tam kde bola rovina a dalo sa oprieť do pedálov, fúkala meluzína. Tam kde sa človek mohol pustiť do zjazdu, pršalo a došlo aj ku padaniu krúpov. Laci zrejme dobre ušetril sily na beh, lebo bežal parádnych 1:27. Ja som po oddychu na hoteli pozostávajúceho z kŕmenia a venčenia psíka, prišla práve včas aby som pozrela dobeh víťazky a pretlačila sa po pláži, cez bufety a pod. s kočíkom ku behu. Trate boli uzavreté a úzke preplnené priechody, boli bez šance. Konečne som prišla ku otočke, pozerám na masu ľudí a vravím si, že ihlu menom Laco v tomto sene nájdem jedine vo sne. Zrazu ho vidím a vreštím, že koľko ešte a on že polovica. Pohľad na hodinky, rýchly prepočet. Odparkovali sme sa s Nikom do kaviarne. Ja na kolu a Niko na mlieko. Rýchlo som sa vrátila a hladím a hladím a Laca nevidím. Nevadí, spravím fotku v cieli. Tlačíme sa, tlačíme. Kočík parkujem v ceste druhým dobehuchtivým divákom. Naštartovaná s foťákom, kamerou, mobilom ako Japaniese visitor kukám na cieľovú rovinku a na hodinky. Do prčic, už je veľa hodín, ak som to prepásla budeme sa tu hľadať hodiny. Ale veď som to nemohla nestihnúť..A zrazu ma ťuká od chrbta po pleci Laci s ústami plnými melóna a koláčov. Časom 4:42 sa dostal na 22.miesto v kategórii a celkové 153. miesto, čo je pri 1700 pretekároch, prvom davovom Ironmane a treťom roku triatlonovania vôbec, vynikajúce. Gratulujem muž môj!!
Cesta domov so zastávkou u rodinného známeho pri Verone (ďakujeme za pohostenie), prebehla pokľudne. Nikuško si spravil rekord a dokázal spokojne spať, vstať a hrať sa, znovu zaspať. Vstať a hrať sa a znovu zaspať. Vstať a hrať sa až po posledných 30minút kedy už asi cítil vo vzduchu bánovskú rodnú zem a začal sa jedovať. Zistila som, že prebaľovacie pulty sú normálka na každej pumpe, aj Slovenskej. Celkovo sa mi pri mori zdalo, že Nikovi sa veľmi páčilo a spal prvú ligu. Rád sa nosil v nosítku Manduca po pláži. Páčil sa mu aj hluk a chaos Ironmanu. Ak bude o rok za čo, pôjdeme niekam opäť.