MS Ironman 70.3 Clearwater 2010
Pred štartom som nemala žiadne väčšie ťažkosti až na pár predštartových nezrovnalostí a na malý tŕň v chodidle z piatkového plávania. Keďže som si to dobre rozrýpala, zaspávala som v miernom strese, noc som úspešne prebdela a prestresovala sa až do budíčka o 5.00. Na moje počudovanie som si chodidlo rozrýpala správne a ráno ma už nebolelo našliapovať, resp.možno som v štartovom ošiali na drobné nepríjemnosti zabudla. Značkovanie číslami prebehlo veľmi rýchlo, horšie to už bolo s radami na wc, ale to predsa býva pred každým pretekom aj keby bolo záchodov dvojnásobne viac ako pretekárov.. Na výklade trate mi akosi uniklo ze štartujeme vo vlnách a najveselšie bolo, že organizátori poskytli len 5druhov farieb plaveckých čiapok a štartov bolo zo 20. Ja som sa veselo postavila medzi červené čiapky a posúvala koridormi smerom k štartu až kým sa ma jedna z dievčin nespýtala, či mám skutočne 40rokov:-) Zaradila som sa medzi pobiehačov a zisťovačov štartu, potom sme sa nasli skupinka 10-tich červených čiapok 25-29ročných a držali sme spolu až do 7.50 kým sme neodštartovali (namiesto mnou mienených 6.50, takže som už bola aj dosť hladná a chladná- omrznutá). Na štarte sme stopercentne neboli všetky, ale organizátori boli kľudní lebo čip časovo nepustí a im bolo v podstate jedno kedy začneme, len aby to nebolo na raz. Vo vode som bojovala zo vsetkých síl ale nielenže ma červené čiapky ofučali ale ma na dôvažok ešte aj prevalcovali chlapi 25-29 a 18-24. More bolo dosť vlnovité, no chvala bohu boli bójky dobre viditeľné. Zima pocitovo nebola, takže som sa už nezdržiavala žiadnymi rukávnikmi-návlekmi (nemyslím tými na plávanieJ) a pálila na bike. Depá mi ako vždy veľmi vyšli a už tam som ofúkla množstvo pretekárov. Keď som uvidela na stojane mojej kategórie posledné tri bicykle, nezostávalo mi nič iné len šliapať o dušu do pedálov. Napriek pár viaduktom a bočnému vetru to šlo stále nad 37priemer. Sanitky celkom lietali a ja som vôbec nechápala ako sa mohlo vytrieť toľko pretekárov na širokej, často dvojprúdovej a úplne uzavretej ceste. Jeden apokaliptický výjav mam stále pred očami, chlapa s golierom nakladajú do sanitky, na tráve leží jeho bike, on sa posledný krát na neho zadíva a v tom mu strelí jedna galúzka. Rana ako z dela, ešte že som sa aj pri zľaknutí riadne držala:-) V cieli som sa dozvedela, že som na biku obehla 400 ľudí a veru som to aj tak pociťovala, niekedy je výhodou na prd vyplávať lebo potom sa už bicyklujete ako kráľ medzi lúzermi. Viac krát sme šli ponad more, výhľady na trati boli veľmi pekné. Po 5km proti vetru sme sa v kľude dovalili do depa, kde som opäť trhala časové rekordy v prezúvaní. Na začiatku behu ma premkli neuveriteľné kŕče do preďákov ale vďaka Bohu magneslife zaúčinkoval (vypila som 4 v priebehu 12h.) a kŕče som rozbehala. Dnes už viem že tie kŕče a horší následný beh som mohla zlepšiť časovkárskym bicyklom, kde by som mala posed viac aj na zadné stehenné svaly. Na expe predávali bicykle z výstav s neuveriteľnými zľavami, bol tam nádherný ružovučký (lebo farba je najpodstatnejšiaJ za 1600dolárov, už som aj nad ním poškuľovala, no bolo by nemožné domov dopraviť dva bicykle. Na behu som poobiehala 200 pretekárov. Bežalo sa mi výborne, chlapci (Miro a Peťo) ma mohutne povzbudzovali a raz sa dokonca ozvalo aj české povzbudivé slovo z publika. Slovenka som bola zase raz na týchto pretekoch jediná. Dobehla som do cieľa, trochu sa prebrala z tepla a už som sa aj pchala k informačnému pultíku zistiť koľká vlastne som, v plnej nádeji že to musí byť do 20. Nuž a nebolo, ušlo sa mi až 31.miesto. Naprv som zosmutnela, lebo na rozdiel od Hawaju, kde som cítila že som to skazila, tu mi vyšlo všetko. No čo už, na Hawai 29., na Floride 31., tam patrím, do stredu štartového poľa, ale zase aspoň tých najlepsích hobíkov na svete. Oproti minulému roku ale nastalo zlepšenie, na Hawaji 1029/1800, na Floride 650/1800. Na bicykli som 92km utiahla priemerkou 36,5. Moje pocity z pretekov 70.3 už nevylepšil ani následný týždenný pobyt na Floride, kde sme mali peniaze akurát na prespávanie v spacáku na pláži (ešte aj ten spacák sme kúpili v K-marte a vrátili pred odchodomJ) Počasie bolo na dané ročné obdobie veľmi chladné a ku koncu už na pláži vydržal iba tvrďák Peťo a my sme radšej bdeli v aute. Aj keď mi moje telo lepšie funguje na úrovni rýchlostnej vytrvalosti, s mojím plávaním nemám na Ironman 70.3 šancu a teda sa radšej popasujem s Ironmanom klasickým. Mám čo napravovať na Hawaji a keby som už úplne zanevrela na plávanie, ešte vždy je tu možnosť bezhákového duatlonu Powermanu.