Nemusí byť zlatý pretek, čo sa blyští.
Dávno som Vás nepotrápila nejakým mojím veselým príbehom, takže si dnes zaspomínam na Poreč-ský medzinárodný triatlonový festival (a možno Vás aj týmto vystríham pred závodmi ktoré majú super názov ale názov je to jediné čo sa usporiadateľom podarilo).
Kto nič nerobí, nič nepokazí a ja by som v živote nehundrala na žiadne preteky, pretože organizovať ich je tak zložité (viem od množstva kamošov-organizátorov), že sa tomu už roky úzkostlivo vyhýbam. Prvý a zároveň posledný ročník Porečského medzinárodného triatlonu (pardón, triatlonového festivalu) bol ale taký zážitok, že smiať sme sa ňom začali až s odstupom času. Do tejto kaluže som namočila frajera aj troch úbohých kamarátov triatlonistov z klubu TAT Martin a plní očakávaní sme vyrazili v polovici septembra pred sto rokmi (asi 2008) do Poreču v Chorvátsku. Na internete som okrem iného vygooglila aj generálneho megaprezidenta podujatia Dinka Mitiča, ktorý super hovoril anglicky a mal okolo 19 rokov. Presun Danovým Citroenom prebehol aj v pätici s piatimi bicyklami celkom v kľude (aj keď Dano vždy jazdil formula štýl, akoby značky, napr. 40tka, znamenala spomaľ o 40). Prespali sme ani neviem ako a ani si nepamätám kde a zrazu tu bolo ráno, všade kopec stresu, ľudia pobehujúci s farebnými plaveckými čiapkami sem a tam. Že sa zúčastňujeme triatlonového festivalu, súčasťou ktorého je aj diaľkové plávanie, Ironman a dvojitý olympijský triatlon, sme vedeli. Moderátorovi sme nerozumeli ani slovo aj keď miestami zaznelo z reproduktorov hovorené slovo nápadne pripomínajúce angličtinu. My piati sme boli všetci prihlásení na dvojitý triatlon, samozrejme bezhákový. Rozhodli sme sa teda držať rovnakých farieb plaveckých čapíc. Napätie sa stupňovalo a teda aj mix čiapok. Štartové výstrely sa množili, športovci sa vrhali do vĺn a naša skupina kde už neboli rovnaké čiapky, ale iba podobné čiapky sa teda vrhla do vĺn tiež. Keďže som „vyhlásená plavkyňa“, aj na tomto podujatí som sa rýchlo odpútala od súperov smerom dozadu a po desiatich minútach som plávala úplne sama. Od myšlienok na žraloky a iné hávede ma odpútavala natiahnutá sieť bójok a pravidelný výskyt organizátorov-dobrovoľníkov na loďkách každých cca 200m. Plavecké časy som nikdy nemala úplne naštudované, ale priestorová orientácia mi dávala neľútostne znať, že aj po trištvrte hodine stále plávam smerom tam a nie naspäť. Rýchlo mi došlo, že zjavne plávam 5km dlhú trať určenú pre plavecký maratón. Sem tam ma dokonca oplával aj plavec s plutvami alebo šnorchlom, čo som považovala za fatamorgánu, ale v cieli sme sa dozvedeli, že aj plavecký maratón mal podkategórie, ako napr.plávanie s pomôckami a bez. Moja situácia začal vyzerať lepšie keď som oboplávala ostrovček a začala ma trať vytýčená sieťou smerovať naspäť. Že som nikde neminula sieť s bójkami ani odbočku na 3km trať som si bola istá, no aj tak som už vedela, že som „zablúdila vo vode“. Vravím si nevadí, hlavne sa neutopiť, vyjdem z vody, poriadne sa pohádam z organizátormi a vzdám preteky. Keďže som nikdy dovtedy nezaplávala takú dlhú trať kraulom (ani nijako inak) už som plávala aj prsia a priamo v akcii sebazáchrany som zistila aj fakt, že morská voda strašne odiera telo pod plavkami keď nie je toto telo zvyknuté alebo natreté vazelínou (alebo iným ochranným svinstvom). Hocijaký pohyb, plaveckým tielkom odretými rukami a trupom nebol možný, takže som už ozaj miestami plávala iba prsiarsky alebo znakový kop s rukami pripaženými. Výbeh z vody označený nafukovacou bránou sa približoval a keď som už neverila, moja plavecká tortúra sa skončila. Na moje obrovské prekvapenie ma diváci povzbudzovali a nesmiali sa ako som očakávala. Na ešte väčšie prekvapenie bolo depo plné bicyklov a vo mne skrsla myšlienka, že som síce plávala viac ale zjavne som aj štartovala skôr. Šliapla som do pedálov a očami som stále hľadala kamošov. Jančiho som našla pomerne skoro ako sa oprašoval po páde v jednej prašnej zátačke. Nešťastník sa vyváľal vo fungel novom drese. Kričím na neho už z diaľky: „Janči si v pohode? Si v druhom kole biku? Ja som plávala 5km namiesto 3km“ Odpovedal mi keď ma obiehal ako motorka, výkrikom: „aj ja som plával 5km!“ (na začiatku oznámenia samozrejme použil nadávku). Zrazu je predo mnou Rado (od Porečského triatlonu prezývaný Dado, nakoľko práve takéto meno mal na štartovke). Kým som stihla otvoriť ústa, už kričí „ja som plával 5km!!“ (obaja sme použili nadávku). Konečne prišla na rad občerstvovacia stanica, dokonale zakreslená v brožúrke, ktorú sme obdržali pri prezentácii a ja som z hrôzou prišla na to, že organizátori-dobrovoľníci ponúkajú nič iné, iba vodu v mini plastikový fľašiach bez štupľov. Občerstvenie teda vyzeralo ako malý hlt vody a vyliatie si zvyšku do tváre. No ale bolo jediné. Na 80km nič viac. Stupňov tisíc. Konečne beh. Po chodníčku vedľa mora, žiaden tieň..milión opaľujúcich sa dovolenkárov a prechádzajúcich sa po uzučkom chodníčku. Všetci pretekári sme kľučkovali okolo prekvapených ľudí s jediným cieľom nájsť občerstvovačku. Bola na piatom kilometri, teda na otočke..čistá voda. Do druhého kola, teda do posledných 10km som vstúpila s tým, že som sa rozbehla k prvému bufetu a s najprosebnejším výrazom aký dokážem, som poprosila pani o coca-colu so slovami, že keď dobehnem do cieľa, prídem zaplatiť. Konečne nejaký cukor ma nabudil natoľko, že som obehla Dana (tiež plával 5km a nadávok použil viac) a dobehla som na treťom mieste medzi ženami. Išla som sa priznať organizátorovi, že som asi štartovala skôr, ale že som plávala 5km. On však vyhlásil, že aj tak je to jedno. Že 5km plávali všetci, lebo nastal chaos a nevedeli pred ktorou skupinou plavcov otvoriť sieť a skrátiť trať na plánované 3km. 5km plávali žiaľ aj Ironmanisti. Bolo ich ten deň asi 50 a do cieľa sa na vode prebojovala sotva desiatka „železňákov“. Všetci sme sa smiali, nič iné nám nezostávalo. Cieľ aj vyhlásenie výsledkov bolo plné vysmiatych športovcov, ktorí boli radi, že prežili. O tom je tento šport, čím dlhšie bolí a čím viac sa naštvete počas pretekov, tým šťastnejší Ste v cieli. Ja som sa síce už na tomto predĺženom víkende v mori kvôli štípajúcim odreninám z plaviek neokúpala, ale parádny zážitok nám všetkým zostal navždy. Celou cestou domov sme si spievali: Doooobrooo došliiiii...džaaaaakujemeeeee...