Nikuškov prvý plavecký tréning alebo Ako sa dá o 30 minútach člapkania napísať celé litánie.
Nikov prvý kúpací zážitok sme stanovili na 4 mesiace a jeden týždeň. Ráno som našťastie nestihla ísť behať so psom Arim, takže mi zostala energia na túto plaveckú tortúru. Pre nezainteresovaných (hlavne mužov) totiž môže znieť kúpanie bábätiek ako pohodička parádička, no ja som zistila, že asi aj Ironman je menej náročný.
Môj plán bol prísť na bánovskú plaváreň o 15 minút skôr aby som sa nenaháňala a v kľude natiahla Nikovi jeho prvé plavky (detskú plienku do vody), čo nakoniec nebolo až také jednoduché keďže som si to doma ako vždy nevyskúšala predom. Zbaliť tisíc vecí do troch rôznych taštičiek a obliecť si už doma plavky bol dobrý ťah. To, že nemám šlapky som zistila po ceste. Pred plavárňou o 5min 10.00 som si vydýchla vidiac inú mamičku, že som ok a stíham, no ona na mňa vypálila, že ide na 10.30, ale aspoň ma navigovala, kde, čo a ako s kočíkom, skrinkami, prezliekaním atď. Ako správna odhodlaná matka som bola stopercentne rozhodnutá, že na prvý krát Nikovi nezanorím ušká, nepôjdem do sauny a budeme sa len na sucho prizerať a max na 5min skúsime či znášame chlór na pokožke (teda ja ho asi znášam keďže som v chlóre ako domaJ). Dav ma však pohrúžil natoľko, že nič z toho neplatilo a ja som slepo nasledovala stádo (4 ostatné mamičky). Po osprchovaní bábätka, ktoré si ešte nedrží hlavu a ktoré som tiež ešte neskúsila, sme boli navigovaní zoznámiť moje tentokrát najmladšie dieťa s vodou. Nikuš sa držal statočne, ja som bola vo väčšom kŕči lebo predsalen je ťažšie zodpovedať za iný život ako svoj (a to mi tiež poriadne nejde). Až po dlhšom člapotaní, keď som ho už držala light som s údivom prišla na to, že dieťatko sa nevie ponoriť. Pre Vás triatlonistov vysvetlivka: akoby mal neoprén. Na to, že si poriadne nedrží hlavu nemal problém lietať po hladine hlavou na pred, na chrbte aj na bruchu. Držali sme bábätká na pleciach, „plávali“ kraulové nohy. Nosili hračky. Behali cez „bránu“. Dvíhali ich do vzduchu. Točili sa. My matky sme sa ukrutne potili v tej super teplej vode ale popri tom sa usmievali na deti aby sa nechali strhnúť pocitom, že kúpať sa je úplne super. Niko sa tváril hlavne prekvapene, ale zato úplne uvoľnene. Na rozdiel od ostatných detí, ktoré člapotali krížom krážom všetkými končatinami, jeho poloha paží „na Ježiša“ znamenala úplnú pohodu. Asi preto, že tiež prišiel na to, že hustota jeho tela (v porovnaní s ostatnými mám zjavne výživné mlieko a Niko bola najväčšia guľka) je neponoriteľná a on si ležká ako v mŕtvom mori. Inštruktorka dokonca ukazovala dosť cvičení práve na ňom..
Po tejto 30minútovej zábavke nastala tortúra s prezliekaním oboch hlavných aktérov a ja sa divím, že som sa domov nevrátila v mokrých plavkách. Našampónovaného Nika (šmyklavého ako vianočného kapra) som spláchla pod sprchou ako na krstení. Do šatne som bežala dva krát, lebo mi stále niečo chýbalo. Vysušiť, nakrémovať, gáza do uší, plienka..a ďalší pokyn znel nakojiť v saune. V 54 stupňoch to ozaj nebolo možné a preto sme radšej zutekali na schodík od ochlaďovacieho bazéna sauny. Ešte raz sprchovať dopotené dieťa a aj seba by bolo nad moje silyJ. Potom rýchlo obliecť. Premiestniť do šatne. Ďalšie vrstvy a hurá, Niko leží v kočíku. Konečne som bola na rade ja. Ešte všetko pobaliť. Vrátiť sa po zabudnutý cumeľ až na bazén a polobehom domov, lebo ešte sme mali na obed navštíviť doktora na sono nožičiek. Čo Vám poviem, únavné. Doma som vypila 4 poháre vody a silu ísť vyvenčiť psa som našla až o 15.00 (a bicyklovať hodinku až o 18.00). Koniec dobrý, všetko dobré. Kĺbiky máme ok (teda Niko, ja z tých Ironmanov možno už ani nie), voda sa nám páči a budeme na bábätkovské plávanie určite chodievať. Pevná vôľa všetko zdolá. A možno bude mať Niko viac talentu na plávanie ako ja keď začne o 19 rokov skôr ako ja..aj keď zatiaľ v ňom badám hlavne talent na apetít k jedluJ..bábätkovskému športu zdar