o „cyklovýletoch“
Keď sme ešte boli mladí a nemali peniaze ale mali čas (teraz nemáme ani čas ani peniaze ale veríme v poslednú tretiu možnosť), každé leto sme si dopriali viacero cyklovýletov s kapsami. Začínali sme na horskom bicykli a postupne sme sa vypracovali ku kúpe nosiča na sedlovku a na cyklovýlet sa dostali aj cesťáky. Ak si správne pamätám prvý výlet sme absolvovali z Martina na Moravu a naspäť, v držiaku na fľašu som mala spišskú borovičku (pili sme ju až večer keď bola nanešťastie dobre vyhriata) a po jednom dni som nedokázala sedieť na sedle, keďže cyklokraťasy sme nepoznali (ani sedlo AdamoJ) takže som dala nižšie sedlovku a sedela som na karimatke, prilepenej páskou k sedlu. Výletovať na bicykli sa nám zapáčilo a ja som sa počas rokov dozvedela viacero vychytáviek, ako napr.že gumených expandrov, tzv. pavúkov nie je nikdy dosť (držiak na kapsy naráža o koleso, plavky treba sušiť, do kapsí sa nikdy všetko nezmestí). Lepiaca páska je fajn ale prasknutý rýchloupinák s ňou neopravíte, resp.koleso pripevnené lepiacou páskou nedrží (dodnes nepochopím ako som mohla kamaráta na jazdu na takom biku presvedčiť.. že hodil tigra predpokladáte správne). Hríby čo vidíte z bicykla v lese nezbierajte ani keď sú to prvotriedne dubáky lebo do cieľa ich nikdy celé nedonesiete (Sninčania dodnes rozmýšľajú prečo sa dubáky váľajú po chodníkoch, keďže ani pavúk neudržal váhu hríbov a Tesco igelitku plášť horáku poľahky otvoril). Najlepšie je hľadať „bivak“ ešte za vidna, lebo sa Vám môže stať že až ráno zistíte, že spíte v ohrade s býkmi. Najviac sa nám osvedčilo, zvlášť za dažďa, prespať pod tribúnou futbalového štadiónu, ale aj tam Vás ráno nájdu ambiciózny futbalisti a ešte k tomu musíte preliezať zamknutú bránu. S orientáciou a mapami som nikdy problém nemala, pretože trpím typickou ženskou desorientáciou, no chvalabohu o nej viem a preto vždy nasledujem chlapov (a keď už oni nevedia kadiaľ, stačí ísť presne na opak môjho tvrdenia). Cyklozážitkov a z nich plynúcich rád by som mala veľmi veľa, radšej Vám stručne opíšem jeden konkrétny cyklovýlet, na ktorom sme ako vždy zažili za 8 dní to, čo iní za 8 týždňov a úplne iní za 8 mesiacov. Už chytiť vlak do Villachu bol náročný úvod ale nakoniec sa aj s naskakovaním na poslednú chvíľu všetko stihlo. Cieľ nebol úplne jasný, dohoda bola dôjsť cez Slovinsko k moru. Už na Rakúsko-Slovinských hraniciach sme zmokli ako hadi a to just v stúpaní, kde zosadnúť znamenalo šmyknúť sa v tretrách až pod kopec. Cez Slovinsko sme išli popri rieke Soča, čo bolo v rámci hygieny veľmi fajn a aj stanovať bolo kde. Dostali sme aj vynikajúci nápad poprosiť v horskej chate o postráženie bicyklov a šupnúť si len tak v teniskách najvyšší vrch Julských álp Triglav. Snehové úseky nevadili, na ferrate sa stačilo držať rukami, plátené vrecká na papuče (kto by mal v kapsách ruksak) nás ani veľmi nerezali do pliec, lebo vodu sme rýchlo vypili a jedna šušťáčka veľa neváži. Vrchol sme dobili a dokonca sme aj zišli naspäť k bicyklom. Kondíciu sme mali dobrú ale svalovicu na stehnách na druhý deň ešte lepšiu. Ešte že niekto dostal spásonosnú myšlienku využiť ponuku adrenalínových agentúr (búdky popri ceste) a už sme vyplávavali svalovku na hydrospeede (niečo ako boby, ležíte na bruchu a kopete nohami v plutvách) na Soči aj s brazílskym inštruktorom. Ešte ten deň sme spali pri mori, lebo sme si povedali, že MUSÍME (vlastne to už bolo na druhý deň, keďže bola 1hodina ráno). Zadarmo sme pobudli v chorvátskom kempe na istrijskom polostrove (ja vážne neviem kde presne to bolo). Plán bol jednoduchý, postaviť stan medzi karavánmi, kde budeme nenápadný. Hneď ráno nám na stan klopala Nemka a moje obavy z toho, že nás vykopnú z parcely, ktorú platia sa rozplynuli s jej otázkou, či si nedáme kávičku. Gigantický kemp mal aj bazén s výrivkami a rôznymi vodnými atrakciami, ktoré sme stihli využiť, kým nám „akože nerozumejúcim“ už rukami nohami plavčík vysvetlil, že je to služba platená. Polnočný príchod z cyklovýletu už bez káps a stanu sa nám opäť podaril, lebo MUSÍME dôjsť až na najjužnejší bod polostrova a naspäť. Presné najazdené kilometre si už nepamätám (myslím, že okolo 180km to bolo zo tri z ôsmich dní), ale policajta na motorke, ktorý nás eskortoval z diaľnice áno. Nieže by sme boli už úplne blbí ale bolo treba urýchliť presun kvôli tme. Čelovky boli na roztrhanie. Posledné čo ešte vypichnem, je naše „nakupovanie“ v záhonoch broskýň a rýchly únik pred trúbiacimi ochranármi cudzieho majetku. Ešte dnes si vybavujem pocit pichľavého trička, keď v ňom chvíľu v rámci úniku nesiete ako v zástere dve kilá broskýň. Podobný nákup nám vyšiel ešte raz a kamarát, mimochodom z ovocie-zeleninárskej rodiny (Ondrík nebonznem Ťa) nám predviedol, že je možné si pomýliť tekvicu s dyňou..Ach to bola super akcia, mohli sme sa zabiť, mohli sme skončiť na polícii..kiež by som bola zase mladá.. PS: syna na cyklovýlet s kamarátmi pustím ale asi ho budem radšej tajne z diaľky sledovať..len aby nakoniec nezachraňoval on mňa :-)