Abu Dhabi international triatlon 2010, príbeh Zo zeme až do Hiltonu
Musím sa na úvod priznať, že spomienky na Abu dhabi triatlon 1.ročník, ma trochu zosmutneli. Boli sme takí mladí a za málo peňazí sme zažívali tak veľa. Teraz som zodpovedná matka a chlapci študujú v zahraničí. Snáď to ešte niekedy zopakujeme..
V marci 2010 som sa zúčastnila medzinárodného triatlonu v Spojených arabských emirátoch na tratiach 2km plávanie-200km bike-20km beh. Cestovali sme naším obľúbeným lowcost spôsobom, ktorý som vyšperkovala o bicykel zabalený v hokejovej taške. Čuduj sa svete prevoz prežil a aj my prvú noc na letisku, keďže sme prišli o pol noci a odovzdávanie očnej rohovky a vízová zábava tiež zabrala nejaký ten čas. Išla som s dvoma kamarátmi z BB (Pat a Mat, t.j. Peťo a Maťo) a jedného prešacovali na letisku hneď tri krát:-) Dobrú náladu nám ráno skazil fakt, že nám bez kreditnej karty (mali sme len debetné) nechceli požičať auto a od miesta preteku sme boli 165km. Po dvoch hodinách sme ukecali na stý pokus pánka v miestnej požičovni a hurá do víru veľkomesta Dubaja a hlavného mesta Abu Dhabi. Hlavne, že sme mali kde skloniť hlavu, podľa plánu ja v aute a chlapci vedľa auta v spacákoch. Pastapárty nám samozrejme unikla o vlások ale hlavne, že sme našli oficiálny hotel pretekov a prezentácie, ktorý bol žiaľ od štartu vzdialený 35km. Nebol už čas a hlavne svetlo na zháňanie kempovacieho fleku a dosť sme sa obávali pre nás neznámych arabských tvárí a preto sme zabivakovali priamo na parkovisku hotela. Poslíček parkujúci drahé autá raz síce takmer zakopol o dlhého Peťa, ale rozchodil to s úsmevom a hlavne na nás nezavolal políciu ani lúpežníkov (čo by sa nám vlastne dalo ukradnúť?J) Ráno som poskladala bicykel a dala som si prvých jarných 5km na rozjazdenie, čo sa ukázalo ako dobrý nápad lebo som našla potrebnú protipádovú rovnováhu, ktorá mi akosi z trenažéra chýbala. Pred hotelom som stretla Lucku vtedy ešte Zelenkovú a prebehol zaujímavý rozhovor. „Ahoj Kristi, kde Ste ubytovaní?“ „Spíme tu, ale nie v hoteli.“ Dlhšie ma presviedčala aby som aspoň noc pred pretekom nespala obkrútená okolo riadiacej páky nášho XS auta a že sa zmestím k nej na izbu, ale ja som nechcela nechať v štichu kamarátov a hlavne som už videla štartovú listinu podľa ktorej mi bolo jasné, že idem bojovať o to, nebiť posledná z elitných žien. Po prezentácii sme utekali do depa štartu odovzdať bike, štart bol pred 7hviezdovým hotelom, kde sme prenikli aspoň na wc a už to bol zážitok:-) Toľko zlata nemá „slovač“ ani v trezoroch, čo majú v Emirátoch na wc. Na otázku, kto sme, od zriadenca, ktorému sme sa odevom hneď nezdali, sme odpovedali jednoduché: „sme triatlonisti a už odchádzame“. Chlapci sa jeho nevľúdnosti ešte pomstili tým, že sa okúpali v ich 7hviezdičkovom bazéne a ja som sa pridala, lebo mi už nič iné nezostávalo. Nasledovalo celodenné polihovanie na pláži a štart ráno o 6.20. Snaha nájsť vhodný kemping opäť stroskotala. Na verejných parkoviskách hrali všade miestni do rána kriket a jediné voľné parkovisko sa ukázalo byť prezidentský palác (z tadiaľ nás vyhostil ozbrojený strážnik). Keďže sme boli v centre strážených hotelov, pre naše „sleeping car“ sa ušlo iba miestečko pred služobných vchodom do jedného hotela (chlapci spali pod tak očúraným múrom, že ráno tomu naozaj nemohli uveriť). Na moju veľkú „radosť“ ráno zrušili neoprény (všetci vieme, že zúfalým plavcom ako ja neoprén pomáha) ale voda bola tak slaná, že mi nielen rozožrala ústa ale aj trochu nadľahčovala. Bike hodnotím veľmi pozitívne, už len z toho dôvodu že som sa riadne natrela opaľovacím krémom a nevzbĺkla som v tom najmenej 40stupnovom (v tieni!) úpeku. Na trati bolo veľa občerstvovačiek a najväčšiu radosť mi robil úplne čierny černoch s úplne bielym opaľovacím krémom. S týmt si krémovým mužom si pretekári radi dávali odovzdávkový ťukes na každej druhej občerstvovačke. Po 40km nasledovalo kolo na ovále formuly1, čo bol veľký zážitok a dobrý nápad organizátorov a zvrtli sa naspäť. Tento akt sme si zopakovali 2,5krát (slabučkých 200km) a už stačilo len odbehnúť 20km. To bolo nakoniec najťažšie, lebo som sa zase raz neovládla a oblievala vodou, čo mi zabezpečilo otlaky na podešvách už od prvých bežeckých metrov po zosadnutí z biku. Na bicykli som obehla jednu eliťáčku, za čo som vďačila zrejme novým opierkam, v ktorých som sa tak nemiesila ako inokedy a riadítkovej fľaši (aero bottle) od Fila. Beh som si pretrpela ale pomáhalo povzbudzovanie od chalanov, ktorí si popri trati prebehli so mnou celých 20km. Aj pokec so slovenkou Ajou, toho času žijúcou v Dubaji ma celkom prebavil. V cieli som sa vrhla na lavór a véééľa ľadu, z čoho vznikli zaujímavé fotky. Pocity po preteku som mala výborne, jednak mi konečne nezliezli nechty na nohách (nové tretry a nový emirátsky asfalt), nespálila som sa (véééľa krému) a rege prebehla rýchlo (použila som osvedčený spôsob: 4amino pred, 4po vode, 4pred behom a 4 v cieli). Po preteku nás pekne nakŕmili a vybrali sme sa na výlet do vnútrozemia, kde sme objavili 1000m kopec s výdatným vetrom a zišli sa aj pribalené „goráčky“. Najlepšie bolo, že to bolo prvé a jediné ľudoprázdne miesto, takže som sa prvý krát super vyspala mimo auta. Keďže Vabroušek, Karol Džalaj a Dano Lacko majú sociálne cítenie a opustili ich hotel večer pred koncom pobytu, záver nášho výletu sme si vychutnali v 5hviezdovom Hiltone s kontinentálnymi raňajkami a wellnesom.. Chlapci si to náležite užili a kuchár-palacinkár si ich istotne po raňajkách pamätal naspamäť. Ak si myslíte, že sa nedá užiť si jakuzzi a parnú saunu s bruchom plným palaciniek a iných dobrôt s prívlastkom ZADARMO, kľudne kontaktujte Peťa a Maťa a oni Vám ukážu ako na to. Pretek v Abu Dhabi vrele odporúčam všetkým. Výborne zorganizovaný, na krásnom mieste a teplo arabského sveta v marci ozaj dobre padne. Jediné negatívum, ktoré ťažko znášal hlavne Peťo bolo, že prohibícia tam naozaj funguje a pivo nekúpite ani keď sa čo-ako snažíte. Zato si užijete čierny extrémne sladký čaj, alebo dúhovaný džús (Arabi vedia odšťaviť aj pistácie sme sa dozvedeli) s vynikajúcou jablkovou „šišou“ (vodnou fajkou, keby náhodou niekto netušil..)