Ako sa preteká so Sáblikovou keď nemá na nohách korčule
Spojené majstrovstvá Slovenska a Čiech v cyklistike sa konali tento rok v Slavkove pri Brne.
Po tretí krát v živote som sa zúčastnila Majstrákov v časovke jednotlivcov, no tento krát sa
nedá povedať že do tretice to najlepšie.
Môj prvý pokus bol v roku 2011 kedy som sa stala hrdou majiteľkou časovkárskeho
bicykla. Ako čistá podivínka-triatlonistka som sa medzi horskými cyklistkami, cyklistkami
a dráharkami pred štartom rozklusala a modlila aby som z vysokého pódia odštartovala, nie
spadla aj s chlapom čo drží pred štartom zadné koleso. Trať 20km pri Olomouci viedla do
nechutného stupáku a naspäť. V serpentínach sa mi skoro zaplietol vyschnutý jazyk a ́la
Fantozzi do špicov kolesa. Nechala som sa zmiasť súperkami, ktoré vodu na takú krátku
trať nepotrebujú. Štartu časovky predchádza kontrola geometrie bicykla, kde sa na mňa
rozhodcovia dívali z ktorej slivky som spadla na tak veľkom ráme a s tak blízko nastaveným
sedlom k stredu. Bike mi prestavili tak, že som s obtiažou dotiahla na prehadzovačky na
riadítkach. Dole serpentínami som uháňala krútiac pedálmi a až v cieli mi povedal vedúci
klubu a vedúci doprovodného vozidla (auto ide za pretekárom), že bol 100%-tne presvedčený,
že hodím tlamu (padnem), pretože točením pedálov a klopením do zákrut sa v dolnej polohe
moje pedále na milimetre približovali vozovke..škrt o cestu sa nestal a škrt cez rozpočet
som urobila slovenským cyklistkám tretím miestom. Hneď sa rozbehanie pred pretekom
nezdalo až také trápne Na štarte som prvý krát vzhiadla veľkú dámu rýchlokorčuľovania
Martinu Sáblikovú. Na 20km som vyfasovala nádielku 8 minút v jej doplnkovom športe,
cyklistike.. Zdesenie z vlastnej výkonnosti mi napravil až fakt, že Sábliková pomýšľala nad
OH v časovke.
Druhý časovkársky pokus v roku 2012 som sa cítila na časovke istejšie. Pretek sa konal
v Dubnici Nad Váhom a v doprovodnom vozidle už ma povzbudzoval okrem vedúceho
aj dnes už manžel Laci. Chvala Bohu že bol v aute aj na registrácii so mnou a mohla som
potom hodiť na neho môj famózny kiks, keď som si pozrela pred štartom profil a prevýšenie
trate ale už som zabudla zistiť počet kôl. Tento malý detajlík ma stál neskutočný trapas.
Štart z pódia som prežila, vodu som zase nemala lebo som nechcela byť jediná, bike znovu
prešiel kontrolou s odretými ušami a posunutým posedom. Pučím sa pučím, tachometer ako
vždy vypovedal službu. Nové diskové a lúčové koleso letia svetom, ja letím okolo dvoch
pretekárok, čo štartovali v minútových odstupoch predo mnou. Z doprovodného auta počujem
iba trúbenie a občasné výkriky. Otočka sa mi aj zdala byť nejako skoro, ale nevadí pučím sa
rýchlo cez tiahle stúpanie a zjazd do cieľa. Davy ľudí, to sa musí špurtovať. Pretnem cieľovú
pásku a vydýchavam. Rozhostilo sa nejaké podozrivé ticho, ktoré preruší až nejaký pán
ktorý ku mne dobehne a kričí: „Moja ešte jedno kolo!“ Ježiši to je hanba, vravím si a zase
dostávam bicykel do pochodu. V svaloch už nemám žiadnu silu, všetko som vypučila. Do
dnes nepochopím ako som mohla obsadiť opäť tretiu priečku medzi Slovenkami.
Tretí minuloštvrtkový pokus na MSR v časovke už som si dala záležať. Pol roka po pôrode
mi bolo jasné, že chyby už nebudú viesť k úspechu. Do Slavkova pri Brne sme prišli pomerne
v čas na rozjazdenie ale zase nám uzavreli trate a nestihla som si to prejsť. Vyzistila som
aspoň od všetkých čo oni na to a každý spomínal len jeden veľký kopec a tiahle stúpanie.
Rozklusanie som nechala iným a rozjazdila som sa prvý krát na trenažéri pri Nikuškovi
v kočíku. Vytiahla som svoj tajný tromf, vodu. Karty boli rozdané. Pre klub KCK Oslany som
veľmi chcela medajlu. Trochu ma desilo že mám najazdené len 1200km ale upokojovala som
sa, že kvalitne. Hneď po štarte sa trať vlnila a v dedine došlo k brutálnemu zjazdu. Odveká
pravda, že čo sa zozjazdí, treba vybicyklovať fungovala a strašných stupákov som narátala
3x viac ako som čakala pred štartom. Stále som si vravela, že keď sa chce tak sa musí dať.
Pučila som sa tak, že trať, divákov ani iné okolnosti si vôbec nepamatám. Iba vytúžený cieľ
a vypučené oči. Mala som pocit, že mi oči vypadnú z jamiek a že som jazdila na Centrifuge,
nie na bicykli. Ukázalo sa, že len tlačiť nestačí, je podstatné tlačiť do nôh . Teraz už aspoň
viem, že aj na bicykli môžem dôjsť k pocitu, že som skočila Bungee Jumping. Ten ma keď
som pred rokmi skočila na Štrbskom plese dosť vylakal. Vedome som sa nebála, ale pri
voľnom páde sa mi telo vydesilo tak, že som sa nemohla nadýchnuť. Z visu dole hlavou
som mala tiež vytlačené oči z jamiek. Kedže 6.miesto na MSR si za prilbu (klobúk) nedám,
aspoň ma teší, že už som nespravila nijaký kiks. Teda ak sa neráta za kiks ísť na MSR bez
poriadneho tréningu. To však môžem vždy zlepšiť. A ešte stále mám čo zlepšovať aj na
taktickej príprave. Na ďalší rok už prisahám si trať pred štartom prejdem. Sábliková po pauze
v pred olympijskom roku sa tento rok zjavila na bicykli Specialized. Jej povestný favorit už
asi zostal len na rozbicyklovanie. Znovu bola milá a usmiata. Po jej druhej olympiáde, kde
znovu ukázala všetkým (hlavne Holanďankám) ako sa korčuluje jej popularita v Čechách
veľmi narástla. Kamier a mikrofónov ju len tak-tak v cieli nerozdlávilo. Tiež ju ešte dnes isto
bolí ruka z toľkých autogramov. V mojom výročnom porovnaní časovkárskych síl sa môžem
tešiť z mešieho rozdielu, aj keď aj 4 minúty sú v časovke nekonečne dlhá doba. Nezostáva
mi iné len obdivovať jej výkony, držať jej palce na všetkých športoviskách a veriť že sa
raz priblížim aspoň jej časovkárskym výkonom, keďže kondične sme niečo ako Slon (v jej
prípade skôr žirafa ) a blcha..