ČSOB maratón 5.miesto
umiestnenie 5/77, prvá Slovenka, viac v komentári od Kristíny:
/Kamarát sa ma
v cieli pýta: „Ty si nebola ČSOB maratón minulý rok, však? Si bola
tehotná.“ A ja odpovedám: „Bola som aj minulý rok, aj tento rok. Medzi tým
som stihla byť tehotná, vydať sa, aj porodiť.“
/
"Na ČSOB maratón
som tento rok musela urobiť pár zmien. Za prvé som si musela obliecť niečo iné,
nakoľko bol teplotný rozdiel v porovnaní s minulým rokom asi 20
stupňov a za druhé som si musela premyslieť ako a kde nakojím,
prebalím atď. Nové tenisky som stihla vyskúšať na dvoch tréningoch
a z nejakého záhadného dôvodu som urobila zmenu a použila som
len jedny vložky (stielky) do topánok. Najväčší strach mi naháňalo ako zvládnem
dopĺňať energiu, keďže mi pri každej športovej činnosti dochádza veľmi rýchlo.
Hotová som už po 40min tréningu a hlaďák (kŕče v bruchu) sa veľmi na
maratón nehodia. Rozhodla som sa teda, že namiesto osvedčeného postupu: gél
každých 30-40 minút, skúsim gélovať aspoň prvú hodinu po každých 20-tich
minútach. O géloch High5 som si dopredu radšej overila, že neobsahujú
nijaké „svinstvo“, ktoré sa Nikovi dostane do tela. Sobotnú vylaďovaciu fázu
sme strávili jarným upratovaním na chalupe a pozabudli sme na stravu,
takže okolo 17.00 som sa vyhladovala, nie vylaďovala atletickou abecedou a
rozcvičkou, čo som pôvodne plánovala. Ešte že je poblíž pizzéria. V deň D,
teda v nedeľu nebolo ráno nič podľa plánu. Mali sme odísť o 7.00, ale len
o 7-mej som dokázala zobudiť nášho Nikuška. Dorazili sme niečo po deviatej
ale keďže okolie Eurovea veľmi nepoznáme (už aj na cestu k nej sme sa
museli pýtať kamaráta na telefóne), zamotali sme sa v garáži. Švagriná
v úlohe opatrovateľky pre maratón, veľmi múdro navrhla, že už zaparkujme
kde sme, lebo nestihneme štart. Laci bežal pre čísla a ja som prebalila
atď. v úžasnom, super dusnom prostredí garáže na mínus druhom poschodí.
Chvala Bohu ma doma osvietilo a zobrala som kojeneckú fľašu, keďže synak cítil
moju nervozitu a protestoval s jedením. Odstriekala som mu mlieko pri
umývadlách na babských záchodoch kde sa dvere otvárali hore dole a vonku
stál nekonečný rad chlapov, ale lámať si hlavu s touto situáciou som
nemala čas, takže som samu seba presvedčila, že toto je úplne normálne. (na
tému mužské wc pred pretekmi by sa toho dalo napísať veľa, pre dnešok spomeniem
len, že dav bol dvadsať minút pred štartom rozohnaný, nakoľko suterén
zaplavovala voda po tom ako nestíhala kapacita pre splachovanie) Nikuško už
z fľaše neváhal a všetko vypil, takže jemu už hlaďák počas maratónu
nehrozil. S Lacim sme sa stratili práve kvôli spomínanému wc problému
a keďže sme sa zle pochopili a čakali sme ho pri eskalátore (kočík
sme vyniesli aj napriek zákazu, hľadať výťah by sme nestihli), svetlo sveta som
uzrela 6 minút pred štartom. Konečne som našla brata a opustila kočík aby
som sa rozhliadla, kde vlastne sú to tie koridory. Divákov všade natlačených.
Nezostávalo mi nič iné len podniknúť prekážkový beh a vopchať sa úplne dopredu
medzi keňských bežcov. Zopár slovenských tvárí som tam ale spoznala
a upokojili ma informáciou, že nevideli nijaké snímače čipov pri prechode
koridormi (na Ironmanoch totiž musia byť často čipy aktivované už pri vstupe do
koridorov aby tam nevznikala anarchia typu „Štartuj z kade chceš“).
Hodinky našli GPS signál v sekunde dvanástej takže spolu s výstrelom
som si konečne vydýchla, že som všetko stihla. Už len zabehnúťJ.
Tempo som si držala ako minulý rok cca 4:20-30 na kilometer, ale bolo ťažké sa
nenechať strhnúť tempom polkárov. Na zákrute na 8mom kilometri som sa konečne
uvidela s Lacim, ktorý dostal mierny šok z toho, že ma nesprávne
hľadá vzadu, ale že som pred ním. V ten istý moment mi došlo, že mám
bolesť v podošvách pri dopadoch. Moje schválne väčšie tenisky (aby mi
nezliezli nechty, lebo mám divnú úzku a dlhú nohu) sa ukázali byť príliš
väčšie a noha sa mi priveľmi posúvala. Vravím si, „no super, otlaky od
8meho kilometra, tak to môžem rovno zabaliť, to sa nedá tak dlho pretrpieť“. Zrazu sa odzadu prehrmela skupina bežcov
s balónmi pre tempo 3 hodinového maratónu. Nemala som pôvodne
v úmysle bežať za 3hodky ale vravím si, „veď aj tak musím vzdať na
polke tak aspoň so cťou, že som po materskej fit a polku dám za 1:30“.
Uháňame si ulicami a z hrôzou pozerám na hodinky, že je to miestami
aj pod 4 minúty na kilometer. Rozmýšľam nad tým, že sa mi beží v pohode,
až na tie otlaky. Skúšam rôzne druhy „čaptania“ (menšie kroky, dopadať na päty,
na bok chodidla, neodrážať sa atď.) Konečne koniec prvého kola. Opúšťam skupinu
trojhodinových balónistov, závidím všetkým polkárom, čo idú do cieľa
a z nejakého záhadného dôvodu stále bežím ďalej. Začínam sa obzerať
po pretekároch, čo vzdávajú a už sa aj nadychujem z otázkou, či mi
nepožičajú druhé vložky-stielky do tenisiek, no priveľmi sa hanbím (podobná
záležitosť sa mi stala na Ironmane v Nice a tam som dobehla vďaka
tomu, že mi známa- diváčka podala druhé vložky). Znovu zákruta na 8mom
kilometri a Laci už len kúsok za mnou. Kričím mu, že mám strašné otlaky,
že to nepôjde a on mi odpovedá, že aj on má otlaky. Rozmýšľam: „Hurá.
Vzdáme spolu.“ Dobehnem po najbližšiu občerstvovačku, vypínam stopky, vypijem
pol litra čistej vody a už je tu Laci, môj záchranca, ktorý ma dúfam
vytrhne zo spárov bolesti.. A vraví: „Hybaj.. musíš.. ideme!!“ Nasleduje spŕška
mojich nadávok na situáciu a mudrovanie o tom, že už ma bolí členok,
koleno aj bedro z čaptania na nohe kde mám menší otlak a že to môže
mať dlhšie následky. Organizátor mi pri občerstvovačke ale povedal, že ku cieľu
je to 5 kilometrov a síce mi vymenoval ulice, kadiaľ tam ísť ale
s mojím dezorientačným zmyslom sa určite sama stratím. A tak bežím,
či už skôr krivkám. Laci sa tvári odhodlane. Povzbudzuje ma, obzerá sa za mnou
aby sa zladil s mojím tempom. Na boku stojí nejaká dievčina, čo vzdala
a ja konečne vyslovím otázku s prosbou o vložky. Nepochodím
však, lebo vraj má nové tenisky. Laci sa galantne vyzúva a podáva mi
svoje. Je to čosi lepšie, síce mi neprúdi krv lebo mám moc zaviazané, ale to je
len dobre. Bežím..stále bežím..gratulujem si k tomu, že mám slnečné
okuliare a tak nevidieť slzy čo mi stekajú po tvári. Cez mačacie hlavy
v meste je to najhoršie. Konečne sme na rovine pri Dunaji. Posledné dve
hodiny bežím akoby po skle, ale náhle sa mi lepší lebo už viem, že sa do cieľa
cez záverečné 3 kilometre dostanem aj keby som sa tam mala doplaziť. Zväčšuje
sa počet divákov a s ním sa mení moja bolestná grimasa na výraz
„pohodička-parádička“. Konečne cieľ. A vravia, že som prvá Slovenka
a že dobieham za ruky s OnrejomJ Laci bol totiž
v prestrojení, keďže pretekal pod cudzím menom, nakoľko štartovka bola
plná, keď sme sa rozhodli zúčastniť. Výsledný čas mi bol ukradnutý, keďže som
nemala zapnuté hodinky, ale Laci to vystupňoval na čas 3:10, takže jedna minúta
rýchlejšie ako minulý rok. S výsledkom som nadmieru spokojná a zase
raz sa mi potvrdilo, že človek je odmenený keď pretrpí. Čím viac pretrpí, tým
viac je odmenený.. O rok prídem znovu, ale verím že to už bude bez
bolesti. Radšej nech nie som odmenená dobrým výsledkom..aj keď na druhú stranu
maratón nikdy nepôjde úplne bez bolesti kým naň poriadne netrénujem..ale ja som
triatlonistka, nie maratónkyňa J
Na záver už len
dodám, že som dva dni nemohla chodiť, ani stáť. Už pri najmenšom prekrvení ma
trhala strašná neustupujúca bolesť. O synaka som sa starala s nohou vyloženou
takmer na lustri a´la Pluščenko a stále som mu vravela: „Mamina je
baletka“ Ozaj a pre dumajúce matky ešte informácie: mlieku sa nič nestalo.
Niko si maximálne pár krát prdol z gélov značky High5 (bez kofeínu
samozrejme). Kojiť sa dá v Mc Donalde v detskom kútiku.. Howk..
Ďalšie poznatky z čistého maratónu až o rok. Teraz ma čakajú Ironmany
a Powermany..
"