Dieťa (Niko) a pes (Ari)
Od psa pred založením rodiny nás odhovárali všetci, no vďaka Arimu som mala krásne tehotenstvo plné prechádzok, vychádzok a túr na kopce aj hory. Po pôrode však bolo treba začať bojovať s realitou, že dva sú viac ako jeden. Ako to zvládame a aké finty používame na to, aby sa skamarátil pes s bábätkom (lebo pes bol prvý), sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.
Arinko ako správny jedináčik mal začiatky s Nikom ťažké. Keďže som sa mu pred pôrodom venovala na plný úväzok, vycvičil si ma na trojfázové prechádzky, hry a hladkanie kedykoľvek si zmyslel. Detičky poznal z návštev a nevadili mu, ale keď začali chodiť návštevy k nám a nechodili navštevovať jeho, zostal právom nahnevaný. U nás je vždy najťažšie obísť tešiaceho sa psa, ktorý víta bozkami na tvár (aj v prípade, že tvár je 1,90m vysoko). Rovnako náročné je dostať sa k detskej postieľke, ktorú blokuje vlastným telom, alebo pohladiť dieťa bez rúk, keďže tie vám zamestná Ari tzv.samohladkaním (sám pes si strčí hlavu pod ruky človeka a ten ho hladká aj tým, že sa o chce zbaviť). Na prvé stretnutie „Titanov“, t.j. Nikov príchod z nemocnice som mala našťastie pomáhačov. Dala by som ruku do ohňa, že Ari za dieťatkom na posteľ nevyskočí (lebo na posteľ nevyskakuje a žiadne bábo ho nikdy nezaujalo natoľko aby ho chcel nutne oňuchať). Ruka by mi s prehľadom zhorela a nebiť svokry, ktorá ho zhodila už pri odraze zápasníckym chvatom lepšie ako Lohyňa, Nikuško by bol preňuchnutý krížom krážom. Vedela som, že Ari by Nikovi nikdy vedome neublížil ale na stráži mi pomáhal napr. kolotoč nad postieľkou umiestnený tak aby Ari nedotiahol, ale aj žehliaca doska pred gaučom keď tam Niko ležal a pod. Keďže Niko sa nevedel hýbať, bolo jednoduchšie okrikovať Ariho aby som ho mala vždy na očiach a musel chudák so mnou absolvovávať aj pobyt v kúpeľni, či wc. Aspoň som sa mu „venovala“ a všímala si ho aby nebol smutný, keďže kólie sú citlivé (aj keď podľa mňa každý domáci maznáčik musí žiarliť a žialiť keď sa mu skončí jeho samovláda). Veľmi zábavné sú naše prechádzky. Ariho berieme so sebou von vždy a nemá problém počkať pred poštou aj potravinami (ukradnúť 23kg psa, ktorý zásadne šteká keď ma nevidí by asi nechcel nikto). Ako sa však dostať do výťahu v zložení kočík, pes a matka? Ako zísť po schodoch? Ako odísť na návštevu kamarátky a uložiť oboch do auta? Ako tlačiť kočík, telefonovať a zároveň držať psa, niekedy aj dáždnik? Všetko ukázal život. Výťahom na etapy, ruky sú aj štyri keď sa umne používajú (hlavne vodítko okolo ruky, nie v ruke), mobil aj dáždnik drží pod uchom sám keď bolesť krku nevadí, Ari je rozumný a pod kočík sa nevrhá (od kedy zistil, že to bolí). Ďalšia vec s ktorou som otravovala známych o radu bola otázka ako oddeliť hračky a hlavne chlpy od dieťaťa. Bolo mi povedané, že pes sa bojí vždy dieťaťa, nikdy nie naopak a že dieťa sa vždy dostane k chlpom a žiaden vysávač tomu nezabráni. Neverila som, no aj u nás sa to utriaslo samo a Ari si vôbec nevšíma odhodené Nikiho hračky na zemi. Niko nemá zatiaľ nijaké náznaky alergických reakcií a Ari ho už vie jemne ovoňať a olizovať ho nebaví, kým nie je sladký od jedla. Všetko sa dostalo do symbiózy, aj policajti s voľne pusteným Arim alebo s Arim v parku, kde majú psi zákaz vstupu. Náš psík nevyzerá ani smutný ani nešťastný. Manžel dokonca vyhlásil, že Arimu sa uľavilo od kedy nemám čas si ho toľko všímať. Každá výhoda má samozrejme aj nevýhody a moje voľné ruky, pri pustení psa, sú niekedy zamestnané neskôr, keď utierajú grcku po tom ako pes zožerie niečo, čo vyzerá (pre neho) chutne, ale je nestráviteľné. Kúpu nášho psíka vôbec neľutujem, aj keď si niekedy povzdychnem keď je toho na mňa veľa. Každopádne musím uznať, že Niko si berie od Ariho príklad a rád spáva, je kľudný a spokojný. Presne tak ako mamička, keď jej konečne dajú „chlapci“ pokoj a padne večer únavou do posteleJ.