Half Ironman Graz 2014 a môj „comeback“ na trate stredného triatlonu

26.07.2023 14:44

Do Grazu sme tento rok cestovali v plnej poľnej, t.j. dvaja manželia pretekári, Nikuško, švagriná opatrovateľka a pes Ari. Odzvonilo cestovaniu na preteky na poslednú chvíľu a celý štvrtok sme strávili balením aby sme mohli vyraziť v piatok ráno. Prvý krát v živote sme sa stihli registrovať večer pred pretekom aj keď bol na to čas vyhradený aj ráno. Výklad trate sme vynechali a vymenili radšej za cestoviny Bolognese s Wiesbeerom.

 

Tento rok som vôbec nemala čas stresovať pred pretekom a ku podivu som aj dobre spala (toľko dobre, koľko mi Nikuško dovolil). Ráno sa začal kolotoč balenia rôznych kŕmnych zmesí (gély pre mňa a polievka pre Nika), obliekania (u mňa veľká nerozhodnosť, lebo do rána pršalo a bolo chladno aj keď hlásili horúci deň) a nabalovania auta kočíkom, bicyklami a všetkými účastníkmi zájazdu. Po skúsenostiach z maratónu som už do Nika pred štartom mlieko nepchala a radšej som mu ho rovno nachystala do fľaše keď sa prebudí. Stihla som sa aj rozplávať a stále som rozmýšľala prečo nemám štarťák (predštartový stres). Ženy sme štartovali 45minút pred chlapmi spolu s pár štafetármi a veteránmi. Bitky v čele som hneď vynechala a radšej som si plávala svoje obľúbené „priamo na bóju, ani meter na viac“. Depo bolo ako vždy vymetené a môj bicykel slávnostne svietil druhý z kraja (bola som druhá nasadená). To už ma štarťák chytil, zo dve ženy som obehla už prekážkovým behom v depe a zúrivo som sa vrhla na stíhaciu jazdu všetkých 14-tich žien, ktoré mi naložili na plávaní. V novej prilbe od KCK Oslany (takmer novej, zdedenej po Barénim-vďaka Bohu má malú hlavu) som za integrovaným štítom z hrôzou prišla na to, že kyslíku nie je nazvyš. Na dôvažok mi prilba hučala ako keby som bola v peletóne kamiónov, miestami aj tak, ako by som hrala na fujaru. Sekala som na mojej kosačke značky Quintana Roo jednu ženu za druhou a miestami aj na veteránov a štafeťákov došlo. Až som zrazu vošla do druhého kola úplne osamotená. Nadobudla som presvedčenie, že už je hotovo a do mojich ľahko pochudnutých stehien vstupovala bolesť tak som spomalila a užívala si výhľady. Keďže mi nemal kto povedať koľká som a zrejme by som to aj tak v prilbe nepočula, druhé kolo som si pokazila priemerku z 35km/h na 33,7km/h. Konečne som sa dorútila do depa a pozerám, že bicykle sú tam 3 kusy. Rýchlo mi došlo, že som si moc fandila a že ma bude polovičný maratón bolieť ak chcem dosiahnuť na bedňu. Práve som bojovala s rozdýchavaním pichania v boku keď som naďabila na švagrinú Zuzanu s naším červeným kočíkom. Už z diaľky mi zvestovala, že Nikuš je ok a spí. Jej ľútostivý pohľad na mňa ešte vyšperkovala informáciou, že ženy konkurentky sú už asi dosť ďaleko. Slučka cez depo a beh do dediny, kde je otočka a konečne vidím ženu číslo 301, teda minuloročnú víťazku. Potom zo 4 ďalšie ženy. Prvá žena s doprovodným bicyklom asi 6km predo mnou. A dosť staršia.. Vravím si tak toto nie, bež Kristína veď tu obhajuješ víťazstvo a druhé miesto. Druhá slučka okolo jazera a zase prebeh depa s cieľom. Zuzana kričí, hurá tak ideš do cieľa a ja: „nie, nie..ešte 6km“. Postaršiu vedúcu ženu som stiahla, no už ju nedobehnem. Pole bežkýň sa už zlialo a už mám chaos, tak preventívne bežím čo to dá. Tesne pred cieľom ešte šup jednu širšie stehnovú babu, ktorá som predpokladala, má ešte jedno kolo. Dobehnem do cieľa a už ma tam víta kolegyňka, vysmiata, že ledva to stihla do cieľa predo mnou. Pýtam sa a koľká je, nech viem aké miesto to zostalo pre mňa a ona mi prekvapene vraví, že veď prvá a že ja som druhá. Vysvitlo, že dve postaršie devy boli štafetárky. Prečo organizátori poslali doprovodný bicykel s prvou z nich nepochopím. Za pár desiatok sekúnd sa dorútila do cieľa práve širšie stehenná dievčina a mne došlo, že vždy je lepšie preventívne obehnúť všetkých koho je možné, lebo chaos patrí k väčším pretekom. Nebol čas na ďalšie vykecávanie, rýchlo za Nikuškom, kojiť do auta, odfotiť manžela v cieli, venčiť psíka a dopriať si strašne veľa nezdravého jedla.