Hawaiský Ironman roku 2009
V sérii predstavovania top životných zážitkov má svoje pevné miesto Hawaiský Ironman roku 2009. To som už bola ostrieľaná triatlonistka a špeciálne na tento pretek som dostala prvý krát v živote sponzorský dar -tenisky Saucony od mladého 20-ročného triatlonistu, predajcu a dovozcu týchto tenisiek. Mojím problémom a najsilnejšou spomienkou nebol ku podivu fakt, že by tenisky tlačili ale chrbát plný pľuzgierov, ktorý som si liečila ešte pol roku. Číslo na ramene (stále si pamätám- 1807) som hrdo mohla nosiť tiež až do leta, keďže ma pod tetovačkou, ktorú tam dávali pretekárom neopálilo a číslo bolo čitateľné až do ďalšieho opálenia.
Nominovala som sa na Hawaiské Majstrovstvá sveta v Ironmane na júnovom Ironman France, kde som síce zostala s úpalom ležať v cieli v nemocničnom stane ale nejakým záhadným spôsobom (zrejme ležali viacerí ale nie až v cieli) som vyhrala vekovú kategóriu a tak zobrala pre našu 100 člennú ženskú 25-29 ročných štartovku jediný slot. Myslela som, že väčšie teplo ako vo Francúzsku už nezažijem ale zase raz som sa mýlila. Bežne sa športovci (najmä tí zo stredného podnebného pásma) aklimatizujú na Hawaiské triatlonové podmienky 7 a viac dní. Ja uznávam šokovú terapiu (ani s aklimatizáciou v Nepále to nedopadlo najlepšie) a tak som pretekala na štvrtý deň. Náš finančný rozpočet s priateľom a jediným spolubojovníkom na týchto MS bol tak „nadupaný“, že už prevoz z hotela A, do lacnejšieho hotela B, sme museli dať bez taxíka. 4,5km je pohoda, ale s bicyklom a vecami na 2 týždne, sme samozrejme zničili koliečka na požičanom cyklokufri po 100 metroch. Americká nálada sa prejavila okamžite a samozvaný pomocník nás na mini aute odviezol na dva krát. Hotel B, bol prenajímaný apartmán, kde sme objavili veľmi dôležité veci. Najskôr surf v skrini, na ktorom skončil po prvom pokuse Miro zlomený na polovicu a len tak tak že sme nevolali záchranku. Potom trekingový bicykel na stene, zamknutý.. Wallmarkt rieši každý problém a pílkou sme si požičali potrebné. Každý deň sme behali, bicyklovali spolu a čo najviac oddychovali. Dosť som nechápala, ako môžu niektorí pretekári „ísť hranu“ pár dní pred pretekom najdlhšieho a najťažšieho Ironmanu na svete. Big Island je malý ostrov, Kona malé mesto a športovcami sa to len tak hemžilo. Fanúšikmi Ironmanu sa to hemžilo ešte viac. V obchodoch, reštauráciách (my sme boli asi každý deň v čínskej výžierke All u can eat), všade Vám ľudia blahoželali k tomu, že Ste nominovaný a idete pretekať. Boli sme centru diania dosť ďaleko, takže úvodný ceremoniál, spoločné tréningy a iné doprovodné akcie sme nezažili. Za to sme bývali na najkrajšej pláži s najúžasnejšími vlnami. Voziť sa na vlnách- Bodysurfing sme sa naučili rýchlo a chytali sme medzi domorodcami vlny aj za tmy. More a celková klíma sú na Hawaii najteplejšie aké som kedy zažila. Korytnačky sa Vám tam snažia polámať členky keď stojíte v mori, pretože ich unáša prúd. Dotýkať sa ich je však prísne zakázané a extrémne pokutované. To sme sa dozvedeli, keď jednu 20kilovú kamošku držal Miro nad hlavou ako Paris Hilton svôjho psíka. Prežili sme bez pokuty..
Na deň D sme museli premyslieť beztaxíkovú logistiku. Aby som sa neunavila, odovzdala som bicykel do depa deň pred a dobicyklovala naspäť na hotel, vedľa bežiaceho Mirina. Ráno taktiež bežal o 4-tej povedľa mňa aby som stihla štart. Totálne dopotený v túto najchladnejšiu hodinu dňa vyhlásil, že on by Ironman so svojou termoreguláciou na Hawaii neprežil. Perlička z odovzdávky bicykla: Pozerám, čo všetci pískajú a tlieskajú keď ide jedno „malé pivo“ s bicyklom do depa. Kýva, rozdáva úsmevy..táto 20kilová žena bola Chris Wellington a na druhý deň zajazdila čas, ktorý jej závideli aj motorkári a aj s mužmi skončila celkovo 8-ma!! Ale poďme naspäť k pozemsťanom, ja som v roku 2009 nemala ani len časovkársky bicykel. Hlavu mi zdobila v Rakúsku vyhratá časovkárska prilba XXS, z ktorej som vystrihla otvory na uši aby bola použiteľná na môj kokos. Dres Ironman som zase vyhrala v Chorvátsku. Bola som teda dokonale pripravená pokoriť svoje limity a všetkým (mne dostupným) nadtrhnúť prdel.
Štart o 6.00 ráno bol môj najväčší des, do mora nás začali tlačiť už 40minút pred štartom a plážička bola tak malá, že dav Vás tisol ku štartu, kde Ste museli šliapať vodu. Nevadí, aspoň som sa rozplávala. Po výstrele plávam svoje maximum, ktorému sa vysmievajú mrštné rybky plávajúce podomnou. Viditeľnosť taká úžasná, že som sa modlila aby som neuvidela niečo ako žraloka. Kamaráti čo doma sledovali moje účinkovanie na počítači mohli v noci (livestream) vidieť ako predo mnou vyplávujú 65 ročné ženy, 75 ročný muži..vrcholom bol parapretekár bez rúk. Ja som sa šla uvariť. V požičanom poloneopréne (swimskin), ktorý ma mal nadľahčovať aj keď sa plávalo bez neoprénov. Teplo dvojnásobné a účinok nulový, lebo mi ho požičal triatlonista muž (Tomáš Jurkovič) a cez chrbát sa mi lialo vody. Keď som konečne dosiahla výbeh z vody som si musela sekundičku posedieť namiesto šprintu von. Natlačila som hneď do seba dva gély a to ma prebralo, začala som obiehať stovky ľudí. Vravím si dnes je môj deň. A na 30kilometri prišli kŕče a došlo mi, že už budem trpieť len. Do stehien, predných, zadných, lýtok. Ako vždy som použila šarm a jeden pomocník tiežpretekár bol dokonca ochotný zosadnúť z bicykla aby mi dal soľné tablety. Nádejala som sa, že po otočke v polovici mi konečne fúkne do chrbta a čas, ktorý som mala rozbehnutý na hlboko pod ženské Slovenské max o ktoré som tam bojovala, stlačím ešte snáď aj na čas osobný pod 10 hodín. Po otočke mi fúklo..do tváre a dulo aj zo strán, vytrvalý protivietor. Prekŕčovala som sa k behu a verila, že už to prejde. Prešlo a z kŕčov stehien priamo na kŕče žalúdka. Pár zástaviek v „tojtojkách“ aj v lávových poliach. Konečne začalo zapadať to prekliate slnko a mne sa vracal život do tela. Ku koncu som bežala pod 4:10, už mi to bolo ale prd platné. Slová moderátora: „You are an Ironman Kristina!“ v cieli ma tešili tak, že by som bežala ďalej kľudne aj dva Ironmany za sebou. Tak som sa stala skutočnou Ironmankou, sen sa naplnil. V cieli bola moja prvá a pár dní dookola opakovaná veta: „Sem sa o rok vrátim!“ Na druhý deň sme sa z lacného hotela B premiestnili do najlacnejšieho Hotela C, požičaného auta. Spávali sme po plážach aj pralesoch, ja strachoprd radšej v aute. Najlacnejšie možné ubytovanie. Ostrov Big Island je úžasný, taká zmes umelosti Americkej a nikomu nepatriacej divokej prírody. Na ďalší rok už peniaze na nomináciu a Hawaii neboli, ale sľúbila som si, že skúsim každých 5 rokov jeden pokus.