ME IRONMAN 70.3 Wiesbaden alebo ako som v roku 2010 postúpila na MS v polovičnom Ironmane
Keďže príbeh Hawaiský už všetci poznáte, dnes sa vrátim k Ironmanu 70.3.
Roku pána 2010 sme sa v lete vybrali do nemeckého Wiesbadenu na ME v Ironmane 70.3, teda v polke. Môj cieľ bol jediný a to získať slot na MS na Floridu. Spolu s Mirčim, kamarátom Mišom a jeho manželkou sme vyrazili už v piatok o 22.aby sme po kvalitnej automobilovej noci dorazili do Wiesbadenu pri Frankfurte. Stany cirkusu Ironman boli ako vždy neprehliadnuteľne v strede mesta, takže ani požičaná navigácia nebola potrebná. Po mojom prihlásení sme kukli expo, kde sme zase raz, viac slintali ako vyťahovali peňaženky ale nakoniec sme urobili brutálnu tržbu keď som si kúpila kraťasy (som si zabudla a svietilo slnko), Mirko zakúpil fľaše (lebo ich nemá dosť zo všetkých ironov) a Mišulo udrel pravé frankfurtské párečky. Premiestnili sme sa ku mŕtvemu ramenu Rínu, kde bolo depo 2, odovzdala som bike (veľké množstvo pomocníkov a´la Hawai, lebo vraj minulý rok dochádzalo k záškodníckym činom „jednoduchších“ pretekárov typu chýbajúve ventilky, rožštelované prehadzovačky, atď.). Po parádnom obede pri rieke, kde nás zaskočil turecko vyzerajúci Nemec otázkou, či som z Dánska lebo on je, sme polihovali pri vode a prvý krát zazreli mega-giga gunára, na ktorom sme sa smiali, že posilňuje aby mal najlepšie kačky a preto aj vraždí súperov (niekedy aj tých ľudských). Voda bola nečakane čistá a teplá, tak sme učinili moje rozplávanie, ktoré prevažne vyzeralo ako srdcervúce výskanie a nadávanie lebo riasy boli úplne všade a úplne veľa. Po nákupoch sme obeľstili pána čo odkláňal dopravu, že ideme do reštiky a prebili sme sa až ku štartu, kde sme na drzovku postavili stan, pretože aj jeden chalan si tam postavil stan (lebo bol organizátor a dával pozor na zátarasy:-). Ráno som sa zobudila na budík napriek tomu, že som ako vždy stresovala a nemohla spať a začalo aj brutálne pršať, čo prestalo až tesne pred štartom. Štart bol od 8.00 v desaťminútových vlnách, ja som štartovala 8.10 so všetkými babami (bolo nás zo 300) a aj vďaka štartu sto metrov od brehu a dlhému šliapaniu vody, nenastala veľká dámska otĺkačka. Mišulo sa vyzbrojil na povzbudzovanie tlakovou trúbou, ktorou prehlušil aj štartový výstrel. Gunára som nevidela, pretože riasy boli všade. Plávalo sa mi dobre a keď som v cieli videla výsledný čas 36 minút som pochopila prečo sa mi plávalo dobre (lebo pomaly). Už počas plávania začalo opäť liať, no to ma nerozrušilo, zhrabla som bike a vyrazila na kopcovitú trať jediného 90km kola, povzbudená Mišovou trúbou. Prevýšenie bolo nechutných 1500metrov a napriek tomu, že som očakávala 4kopce a 4zjazdy som videla a hlavne pocítila milión kopcov a len zopár zjazdov. Keďže som vyplávala 125 medzi ženami a skončila 19 celkovo (vyplávala 25 a po biku bola 5 v kategórii), bicyklovala som zverskú hranu (dnes dodám, že vtedy ešte na klasickom biku s hrazdičkou). Do kopca to šlo fajn aj napriek dažďu, no zjazd bol mrznúcim utrpením. V zákrutách boli na ochranu našich úbohých životov všade štósy sena, no aj tak som to radšej nepúšťala (nad 70km/hod:-), čo sa nedalo povedať o niektorých kamikaze babách vo veku mojej maminy, ktoré sa ani neobťažovali položiť ruky na brzdy. Nemčúri-povzbudzovači boli všade, v uliciach aj v kopcoch, napriek dažďu povzbudzovali (oceňujem najmä team dohrncovmlátičov) a zvonili na kostoloch. Na bicykli som nepotrebovala jedinú fľašku vody, no pohltala som 6 gélov, lebo v mraze mi dochádzala energia. Na beh ma asi osvietilo si dať ponožky, lebo sme bežali prevažne po blate, štrku a hrozne špinavej ceste mestského parku. Veľmi sa mi páčila občerstvovačka, kde kto sa ponáhľal, prebehol cez zónu voda, iont, gel alebo kto sa neponáhľal odbočil cez jedlové stánky.. Cikať mi chvalaboh nebolo treba, sústredila som sa len na zjedenie gélu každé kolo a nestrácať tempo, čo sa mi v treťom zo štyroch kôl prestávalo dariť. Okolo cieľa bolo asi 1500m pokrytých divákmi, kde sa bežalo fajn, no mierne stúpanie a klesanie v parku ma šlo umučiť. Do posledného kola som konečne zazrela moju partu a za hlasného trúbenia som vystupňovala svoje úsilie tak, že som po prvý krát v živote bežala hlasno vzdychajúc, ako lokomotíva. Vpálila som do cieľa a celá mokrá som sa prebila rovno na informácie, aby som konečne zistila koľká som skončila (medzi 3000pretekármi štartujúcimi vo vlnách sa to ozaj nedalo spoznať). Nastalo moje mierne zrútenie sa z tretieho miesta, lebo postupový slot brali dve. Zúfalstvo bolo podčiarknuté samotou vďaka tomu, že bolo okolo stotisíc ľudí, ale my sme sa nedohodli kde sa stretneme. Vďaka mojej prezieravosti som po polhodke hľadania a mrznutia objavila svoj team v bufete pri párečkoch. Po oslavnej kebabovej večeri sme sa vrátili na záverečný ceremoniál do krásnej haly, za akú by sa u nás nemusela hanbiť ani národná opera. Môj cieľ bol jediný: zistiť, ktoré dve dievčiny ma predbehli a či chcú ísť MS na Floride. Keďže v štartovke mali pri mene uvedené, že pretekajú o slot na Floridu, nedávala som si veľkú nádej. O to viac ma prekvapila víťazka Nina Kuhnova (som vravela podľa minuloročných výsledkov, že ona vyhrá a ešte si aj zlepšila čas o 10 min v porovnaní s minulým rokom) tým, že na Floridu nejde lebo je dobrá v kopcoch a tam je rovina. Vyjadrila sa konkrétne, že ona nejde niekam, kde nevyhrá. Tvárila som sa, že jej dávam za pravdu, veľmi som ju nepresviedčala a tešila som sa zo slotu. Nepochopila som jedine, prečo bola Nina v age group keď bola celkovo 7. a prachy bralo 10 profíčiek (a agegroupáčkam nič, aj keď trofeje nám dali krásne), no zrejme sa v Nemecku nerobí šport pre peniaze ako v našom „ost bloku“. Po zaplatení slotu (čakalo viacej báb, ale ja som vystrelila s peňaženkou na pódium ako raketa) som bola pripravená oslavovať splnenie môjho predsavzatia, ktoré malo v počiatku skôr charakter sna ako pravdepodobnosti. Na záver musím pochváliť organizáciu. Ironman 70.3 je rovnaký zážitok ako Ironman, za cenu (aj keď stále strašnú sumu) o dosť menšej bolesti v porovnaní s Ironmanom. Jediným a veľmi nešťastným momentom bolo, že svet prišiel o pretekára-triatlonistu, ktorý sa z vody po 30 min oživovaní žiaľ z neoprénu prezliekol rovno do fraku. Z takýchto vecí sa nedá robiť sranda, ale podľa seba viem, že keď už tak radšej vo vode (aj keď neznášam plávanie) ako v aute (aj keď pán mal 50-55rokov a zrejme šlo o srdcovú príhodu, t.j. nehľadajme za tým gunára). Ešte pred vyhlasovaním sme si uctili pamiatku, no život ide ďalej. Ten môj ma viedol na Floridu a bola som strašne šťastná, že sa to podarilo opäť na prvý krát a ešte k tomu z ME a nie z nejakého čínskeho neobsadeného polironu.
Ako to nakoniec dopadlo na Majstrovstvách sveta v polovičnom Ironmane 70.3 vo Floridskom Clearwateri Vám napíšem nabudúce. Nemôžem si predsa všetky náboje vystrieľať už na začiatku a hlavne musíte najprv vsiaknuť príbeh nominačnýJ