ME v Ironmane 70.3 Florida 2010
Roku pána 2010 sme sa v lete vybrali do nemeckého Wiesbadenu na ME v Ironmane 70.3, teda v polke. Môj cieľ bol jediný a to získať slot na MS na Floridu. Spolu s Mirčim, kamarátom Mišom a jeho manželkou sme vyrazili už v piatok o 22.aby sme po kvalitnej automobilovej noci dorazili do Wiesbadenu pri Frankfurte. Stany cirkusu Ironman boli ako vždy neprehliadnuteľne v strede mesta, takže ani požičaná navigácia nebola potrebná. Po mojom prihlásení sme kukli expo, kde sme zase raz, viac slintali ako vyťahovali peňaženky ale nakoniec sme urobili brutálnu tržbu keď som si kúpila kraťasy (som si zabudla a svietilo slnko), Mirko zakúpil fľaše (lebo ich nemá dosť zo všetkých ironov) a Mišulo udrel pravé frankfurtské párečky. Premiestnili sme sa ku mŕtvemu ramenu Rínu, kde bolo depo 2, odovzdala som bike (veľké množstvo pomocníkov a´la Hawai, lebo vraj minulý rok dochádzalo k záškodníckym činom „jednoduchších“ pretekárov typu chýbajúve ventilky, rožštelované prehadzovačky, atď.). Po parádnom obede pri rieke, kde nás zaskočil turecko vyzerajúci Nemec otázkou, či som z Dánska lebo on je, sme polihovali pri vode a prvý krát zazreli mega-giga gunára, na ktorom sme sa smiali, že posilňuje aby mal najlepšie kačky a preto aj vraždí súperov (niekedy aj tých ľudských). Voda bola nečakane čistá a teplá, tak sme učinili moje rozplávanie, ktoré prevažne vyzeralo ako srdcervúce výskanie a nadávanie lebo riasy boli úplne všade a úplne veľa. Po nákupoch sme obeľstili pána čo odkláňal dopravu, že ideme do reštiky a prebili sme sa až ku štartu, kde sme na drzovku postavili stan, pretože aj jeden chalan si tam postavil stan (lebo bol organizátor a dával pozor na zátarasy:-). Ráno som sa zobudila na budík napriek tomu, že som ako vždy stresovala a nemohla spať a začalo aj brutálne pršať, čo prestalo až tesne pred štartom. Štart bol od 8.00 v desaťminútových vlnách, ja som štartovala 8.10 so všetkými babami (bolo nás zo 300) a aj vďaka štartu sto metrov od brehu a dlhému šliapaniu vody, nenastala veľká dámska otĺkačka. Mišulo sa vyzbrojil na povzbudzovanie tlakovou trúbou, ktorou prehlušil aj štartový výstrel. Gunára som nevidela, pretože riasy boli všade. Plávalo sa mi dobre a keď som v cieli videla výsledný čas 36 minút som pochopila prečo sa mi plávalo dobre (lebo pomaly). Už počas plávania začalo opäť liať, no to ma nerozrušilo, zhrabla som bike a vyrazila na kopcovitú trať jediného 90km kola, povzbudená Mišovou trúbou. Prevýšenie bolo nechutných 1500metrov a napriek tomu, že som očakávala 4kopce a 4zjazdy som videla a hlavne pocítila milión kopcov a len zopár zjazdov. Keďže som vyplávala 125 medzi ženami a skončila 19 celkovo (vyplávala 25 a po biku bola 5 v kategórii), bicyklovala som zverskú hranu (dnes dodám, že vtedy ešte na klasickom biku s hrazdičkou). Do kopca to šlo fajn aj napriek dažďu, no zjazd bol mrznúcim utrpením. V zákrutách boli na ochranu našich úbohých životov všade štósy sena, no aj tak som to radšej nepúšťala (nad 70km/hod:-), čo sa nedalo povedať o niektorých kamikaze babách vo veku mojej maminy, ktoré sa ani neobťažovali položiť ruky na brzdy. Nemčúri-povzbudzovači boli všade, v uliciach aj v kopcoch, napriek dažďu povzbudzovali (oceňujem najmä team dohrncovmlátičov) a zvonili na kostoloch. Na bicykli som nepotrebovala jedinú fľašku vody, no pohltala som 6 gélov, lebo v mraze mi dochádzala energia. Na beh ma asi osvietilo si dať ponožky, lebo sme bežali prevažne po blate, štrku a hrozne špinavej ceste mestského parku. Veľmi sa mi páčila občerstvovačka, kde kto sa ponáhľal, prebehol cez zónu voda, iont, gel alebo kto sa neponáhľal odbočil cez jedlové stánky.. Cikať mi chvalaboh nebolo treba, sústredila som sa len na zjedenie gélu každé kolo a nestrácať tempo, čo sa mi v treťom zo štyroch kôl prestávalo dariť. Okolo cieľa bolo asi 1500m pokrytých divákmi, kde sa bežalo fajn, no mierne stúpanie a klesanie v parku ma šlo umučiť. Do posledného kola som konečne zazrela moju partu a za hlasného trúbenia som vystupňovala svoje úsilie tak, že som po prvý krát v živote bežala hlasno vzdychajúc, ako lokomotíva. Vpálila som do cieľa a celá mokrá som sa prebila rovno na informácie, aby som konečne zistila koľká som skončila (medzi 3000pretekármi štartujúcimi vo vlnách sa to ozaj nedalo spoznať). Nastalo moje mierne zrútenie sa z tretieho miesta, lebo postupový slot brali dve. Zúfalstvo bolo podčiarknuté samotou vďaka tomu, že bolo okolo stotisíc ľudí, ale my sme sa nedohodli kde sa stretneme. Vďaka mojej prezieravosti som po polhodke hľadania a mrznutia objavila svoj team v bufete pri párečkoch. Po oslavnej kebabovej večeri sme sa vrátili na záverečný ceremoniál do krásnej haly, za akú by sa u nás nemusela hanbiť ani národná opera. Môj cieľ bol jediný: zistiť, ktoré dve dievčiny ma predbehli a či chcú ísť MS na Floride. Keďže v štartovke mali pri mene uvedené, že pretekajú o slot na Floridu, nedávala som si veľkú nádej. O to viac ma prekvapila víťazka Nina Kuhnova (som vravela podľa minuloročných výsledkov, že ona vyhrá a ešte si aj zlepšila čas o 10 min v porovnaní s minulým rokom) tým, že na Floridu nejde lebo je dobrá v kopcoch a tam je rovina. Vyjadrila sa konkrétne, že ona nejde niekam, kde nevyhrá. Tvárila som sa, že jej dávam za pravdu, veľmi som ju nepresviedčala a tešila som sa zo slotu. Nepochopila som jedine, prečo bola Nina v age group keď bola celkovo 7. a prachy bralo 10 profíčiek (a agegroupáčkam nič, aj keď trofeje nám dali krásne), no zrejme sa v Nemecku nerobí šport pre peniaze ako v našom „ost bloku“. Po zaplatení slotu (čakalo viacej báb, ale ja som vystrelila s peňaženkou na pódium ako raketa) som bola pripravená oslavovať splnenie môjho predsavzatia, ktoré malo v počiatku skôr charakter sna ako pravdepodobnosti. Na záver musím pochváliť organizáciu. Ironman 70.3 je rovnaký zážitok ako Ironman, za cenu (aj keď stále strašnú sumu) o dosť menšej bolesti v porovnaní s Ironmanom. Jediným a veľmi nešťastným momentom bolo, že svet prišiel o pretekára-triatlonistu, ktorý sa z vody po 30 min oživovaní žiaľ z neoprénu prezliekol rovno do fraku. Z takýchto vecí sa nedá robiť sranda, ale podľa seba viem, že keď už tak radšej vo vode (aj keď neznášam plávanie) ako v aute (aj keď pán mal 50-55rokov a zrejme šlo o srdcovú príhodu, t.j. nehľadajme za tým gunára). Ešte pred vyhlasovaním sme si uctili pamiatku, no život ide ďalej. Ten môj ma viedol na Floridu a bola som strašne šťastná, že sa to podarilo opäť na prvý krát a ešte k tomu z ME a nie z nejakého čínskeho neobsadeného polironu.
Pred štartom som nemala žiadne väčšie ťažkosti až na pár predštartových nezrovnalostí a na malý tŕň v chodidle z piatkového plávania. Keďže som si to dobre rozrýpala, zaspávala som v miernom strese, noc som úspešne prebdela a prestresovala sa až do budíčka o 5.00. Na moje počudovanie som si chodidlo rozrýpala správne a ráno ma už nebolelo našliapovať, resp.možno som v štartovom ošiali na drobné nepríjemnosti zabudla. Značkovanie číslami prebehlo veľmi rýchlo, horšie to už bolo s radami na wc, ale to predsa býva pred každým pretekom aj keby bolo záchodov dvojnásobne viac ako pretekárov.. Na výklade trate mi akosi uniklo ze štartujeme vo vlnách a najveselšie bolo, že organizátori poskytli len 5druhov farieb plaveckých čiapok a štartov bolo zo 20. Ja som sa veselo postavila medzi červené čiapky a posúvala koridormi smerom k štartu až kým sa ma jedna z dievčin nespýtala, či mám skutočne 40rokov:-) Zaradila som sa medzi pobiehačov a zisťovačov štartu, potom sme sa nasli skupinka 10-tich červených čiapok 25-29ročných a držali sme spolu až do 7.50 kým sme neodštartovali (namiesto mnou mienených 6.50, takže som už bola aj dosť hladná a chladná- omrznutá). Na štarte sme stopercentne neboli všetky, ale organizátori boli kľudní lebo čip časovo nepustí a im bolo v podstate jedno kedy začneme, len aby to nebolo na raz. Vo vode som bojovala zo vsetkých síl ale nielenže ma červené čiapky ofučali ale ma na dôvažok ešte aj prevalcovali chlapi 25-29 a 18-24. More bolo dosť vlnovité, no chvala bohu boli bójky dobre viditeľné. Zima pocitovo nebola, takže som sa už nezdržiavala žiadnymi rukávnikmi-návlekmi (nemyslím tými na plávanieJ) a pálila na bike. Depá mi ako vždy veľmi vyšli a už tam som ofúkla množstvo pretekárov. Keď som uvidela na stojane mojej kategórie posledné tri bicykle, nezostávalo mi nič iné len šliapať o dušu do pedálov. Napriek pár viaduktom a bočnému vetru to šlo stále nad 37priemer. Sanitky celkom lietali a ja som vôbec nechápala ako sa mohlo vytrieť toľko pretekárov na širokej, často dvojprúdovej a úplne uzavretej ceste. Jeden apokaliptický výjav mam stále pred očami, chlapa s golierom nakladajú do sanitky, na tráve leží jeho bike, on sa posledný krát na neho zadíva a v tom mu strelí jedna galúzka. Rana ako z dela, ešte že som sa aj pri zľaknutí riadne držala:-) V cieli som sa dozvedela, že som na biku obehla 400 ľudí a veru som to aj tak pociťovala, niekedy je výhodou na prd vyplávať lebo potom sa už bicyklujete ako kráľ medzi lúzermi. Viac krát sme šli ponad more, výhľady na trati boli veľmi pekné. Po 5km proti vetru sme sa v kľude dovalili do depa, kde som opäť trhala časové rekordy v prezúvaní. Na začiatku behu ma premkli neuveriteľné kŕče do preďákov ale vďaka Bohu magneslife zaúčinkoval (vypila som 4 v priebehu 12h.) a kŕče som rozbehala. Dnes už viem že tie kŕče a horší následný beh som mohla zlepšiť časovkárskym bicyklom, kde by som mala posed viac aj na zadné stehenné svaly. Na expe predávali bicykle z výstav s neuveriteľnými zľavami, bol tam nádherný ružovučký (lebo farba je najpodstatnejšiaJ za 1600dolárov, už som aj nad ním poškuľovala, no bolo by nemožné domov dopraviť dva bicykle. Na behu som poobiehala 200 pretekárov. Bežalo sa mi výborne, chlapci (Miro a Peťo) ma mohutne povzbudzovali a raz sa dokonca ozvalo aj české povzbudivé slovo z publika. Slovenka som bola zase raz na týchto pretekoch jediná. Dobehla som do cieľa, trochu sa prebrala z tepla a už som sa aj pchala k informačnému pultíku zistiť koľká vlastne som, v plnej nádeji že to musí byť do 20. Nuž a nebolo, ušlo sa mi až 31.miesto. Naprv som zosmutnela, lebo na rozdiel od Hawaju, kde som cítila že som to skazila, tu mi vyšlo všetko. No čo už, na Hawai 29., na Floride 31., tam patrím, do stredu štartového poľa, ale zase aspoň tých najlepsích hobíkov na svete. Oproti minulému roku ale nastalo zlepšenie, na Hawaji 1029/1800, na Floride 650/1800. Na bicykli som 92km utiahla priemerkou 36,5. Moje pocity z pretekov 70.3 už nevylepšil ani následný týždenný pobyt na Floride, kde sme mali peniaze akurát na prespávanie v spacáku na pláži (ešte aj ten spacák sme kúpili v K-marte a vrátili pred odchodomJ) Počasie bolo na dané ročné obdobie veľmi chladné a ku koncu už na pláži vydržal iba tvrďák Peťo a my sme radšej bdeli v aute.