MSR polovičný Ironman Slovakman 113 Bátovce (alebo ako to konečne Niko na stupne dotiahol)
Do Bátoviec sme ako každý rok dorazili s predstihom, keďže máme chatu na Štiavnických jazerách. Už od rána fúkal nárazový ale aspoň teplý vetrík. Na bicykloch nám svietili disky, pripravené na usporiadateľmi avizovanú „rýchlu rovinatú“ trať. Kvôli kopcom, ktoré pred štartom začali opisovať oblasti znalí športovci som sa rozhodla aspoň predné dosť ťažké lúčové koleso vymeniť za päťkové karbónové. Pred depom nás odchytil Dodo Bezák s otázkou, že čo má robiť keď fúka a on má disk. Že síce videl aspoň dva bicykle v depe s diskom ale že sa bojí, že ho odfúkne. Odpovedali sme mu s úškrnom, že nech háda koho tak môžu byť tie dva bikyJ Zdá sa, že len Bánovčania sme toho roku tak nabití, že môžeme ťahať diskové kolesá do kopcov za vetra.
Pred štartom o 12.00 sa už nič zaujímavé nestalo. Privítal nás pohľad na ako vždy zelenú sinicami a rasami nabitú vodu a ja som sa už v duchu „tešila“ ako mi z nej bude zle, keďže aj keď nechcem, pri plávaní vždy ochutnám. Tento rok ma aj pred pretekom seklo v krku s nášho malého 8-kilového Zázraka, takže som vďaka obmedzenej hybnosti smädná vo vode nebola. Najhoršie na ochutnávke jazier je vždy keď už na tú hrôzu zabudnete, jazdíte na bicykli a v tom sa Vám odgrgne, aby sa nepríjemný pocit akože Vám v bruchu pláva kapor vrátil.
Výbeh z vody zase neveštil nič dobré, všetky bicykle preč, no čo už, poďme prenasledovať.. V troch cyklistických kolách som sa pomaly zlepšovala aspoň čo sa negatívnych zážitkov týka. Prvé kolo mi na úvod spadol tachometer, otočiť, zastaviť, zodvihnúť...strašne nadávať a pokračujem. Do kopca idem moju povestnú hranu, oči stĺpom a zrazu na mňa píska rozhodca, že dvojité predbiehanie. Keďže ignorovanie mi neprešlo a stojac s motorkou na mňa píska ďalej, tak zase otočiť, zastaviť, hádať sa, že ako mám obiehať skupinku chlapov, ktorí nechcú byť ženou predbehnutí a hneď ako som na ich úrovni sa rozšpurtujú ako Kittelosagán. Stop and go pravidlo prekusnem, takže naskočiť, odísť od rozhodcu a nadááááááávať. V duhom kole si myslím, že už sa mi nič zlé stať nemôže a v tom mi v zjade padá reťaz a zasekuje sa pri ráme. Pár škrabancov ma nerozhodí, ale nejde to bez už nacvičeného. Zastaviť a nadávať. Ešte že som sa nemusela otočiť.. Tretie kolo sa mi ku podivu nič zlého nestalo..
Nastáva behu čas, predo mnou za mnou diera 8minút, stačí klusať (8minút už nedobehnem, lebo nie lenže nie som stíhačka, ale aj prvá Češka Candrová má nohy), no ja mám chuť vzdať. Vzdychám ako by som si dala aspoň trochu Kofeínu, Taurínu (Mariánka, Františkánka, feferónka) čokoľvek keby nekojím a môžem (to druhé sa smie len v Taliansku a vo Fatozzim). Ako každá kríza aj Bátovská 2014 tento krát prešla a v cieli si obzerám z nových tenisiek otlačené nohy. Bilancia nie je zlá, najrýchlejší bike aj beh. Škoda, že sme na triatlone a ja som nešťastná z druhého miesta.
Prichádza čas stupňový ceremoniálový a už podpichovaná z každej strany, že prečo Nika neberiem na stupne vravím, že ideme teraz na to. Nikuš v manduke nosítku práve veselo kopká nožičkami a zrazu v sekunde zaspí. Smejeme sa, že nabudúce sa už hádam podarí, no z úst Vlada Barona vychádza kategória muži 35-39 a čo nepočujeme: Ladislav Néč..Takže sú na pódiu zrazu dvaja bronzový triatlonisti, otec a syn. Malý síce spí ale prvá medajla sa mu hojdá na krkuJ
Na záver ešte nemôžem obísť pochvalu pre môjho mužíčka, ktorého príbeh ešte málokto pozná. V detstve super športovo nadaný, no dosť v nadľudské schopnosti veriaci Lacko si láme nohu pri preskoku schodov (starodobý parcourJ), v mladosti sily s autom si porovnávajúci cyklista Lacko vyhráva boj so smrťkou a plánom so športovým vzdelaním je koniec. Konečne po časoch posilňovacích začína dospelý Laco s cyklistikou a keď po 15kilogravom schudnutí povolia skrutky po brušnom pruhu a môže zase plávať z neho vzniká triatlonista. Fénix sa opráši z popola a po prvých horských triatlonoch ešte ten rok skúša polovičný Ironman a už v Podersdorfe ma poráža, aby ma mohol v cieli pozvať na drink (jasné že na pivo, len aby to romanticky znelo). Triatlonista Ladislav Néč po troch rokoch triatlonovania začína zbierať medajle a stále sa nezadržateľne zlepšuje, napriek všetkým polenám (práca, manželka triatlonistka, dieťa triatlonista atď.), ktoré mu osud hádže pod nohy. Laci si fakt dobrý!!! Gratulujem..